Recenzia
Patrik Oriešek
25.09.2006

Kozmos - Gombrowicz Witold - Bruchabôle z interpretácie

Bruchabôle z interpretácie

Bruchabôle z interpretácie

Gombrowicz Witold: Kozmos

Bratislava, Vydavateľstvo Slovart 2006

Preklad Tomáš Horváth

  Witold Gombrowicz patrí na Slovensku (spolu s Witkacym a  Konwickým) k neznámym poľským spisovateľom, a to aj napriek tomu, že jeho viacdielny Denník považujú viacerí poľskí literárni kritici za najvýznamnejšie dielo poľskej literatúry 20. storočia. Gombrowiczova svojská syntax, experimentovanie s formou (hľadanie formy), texty zostavené zo sémantických hier a zdanlivo nemožných percepčných ne-kompetentností autora a jeho postáv, aluzívnosti a veľavravných „logických“ argumentácií, to všetko navrstvené na seba v jednom celku, v jednej hrči, či skôr spleti sietí, spôsobuje kritikom aj čitateľom neznesiteľný bruchabôl. Spúšťou nepredvídateľných udalostí a ich opisov sa v Kozme stáva obesený vrabec. Ten je iba prvou časťou hádanky v krutej hre (možno to hra ani nie je), ktorej pravidlá nepozná pravdepodobne žiadny z obyvateľov vily nachádzajúcej sa v Tatrách, nehovoriac o čitateľovi a autorovi. Traja muži a tri ženy „uväznené“ v bizarnom slede podivných náhod a smerovaní rozleptávajú všetky možnosti reality a spôsobov jej vysvetlení. Hlavná postava a rozprávač príbehu Witold, tradične chladný a mimoriadne intelektuálne vyspelý, až chorobne domýšľavý, aktant Gombrowiczových textov, sa púšťa spolu so svojím spolubývajúcim, Zelenáčom (tu trochu nerozumiem prekladu mena Fuks, ktoré sa viac spája so šťastím, šťastnou náhodou, ako so zelenáčom), do riešenia neriešiteľnej hádanky. Netypické zvyky osadenstva vily a detailné pozorovanie všetkých znakov vedú Witolda k záveru, že do hry treba, hoci aj nevedome, vstúpiť a narušiť „systém“, pravidlá hry, vlastným ťahom, protiťahom k ostatným hráčom - hráčovi, a takto, obesením kocúra, ktorým sa Witold vlastne neobratne dobýja k Lene a jej ústam, dcére majiteľky vily, vyvolať reakciu, ktorá by ho zasvätila do pravidiel hry alebo aspoň prinútila hráča – systém, aby urobil chybu a prezradil svoju totožnosť. Tragické vyústenie nedá na seba dlho čakať, ale čitateľ sa v podstate, ako je to u Gombrowicza zvykom, nič nedozvie. Táto anti-detektívka, v ktorej je všetko naopak, alebo ani nie tak naopak ako skôr úplne inak, sa končí tam, kde sa začala – pri tajomstve, Kozme, nevysvetliteľnosti javov, zmyslu, psychických a poznávacích konštrukcií sveta. Pomerne rozvinutá „gombrowiczológia“ (len za posledných päť rokov vyšlo o Gombrowiczovi niekoľko monografií) sa snaží z rôznych pohľadov postihnúť, o čo vlastne Gomrowiczovi a Witoldovi v Kozme ide. Táto snaha sa mi zdá naozaj zbytočná, napokon, Gombrowicz bol vyhláseným nepriateľom literárnych kritikov. Kozmos sa nepodriaďuje žiadnej interpretácii, sám osebe je interpretáciou, nejasným návodom na interpretáciu všetkého a ničoho. Čitateľ bude pravdepodobne nútený o jeho románoch povedať to, čo Gombrowicz s radosťou (a vcelku oprávnene) vyhlasoval o Słowackom: Słowacki wielkim poetem był. V tejto vete treba dnes zmeniť iba podmet a predmet. Na záver pridávam citát z románu Ferdydurke, ktorý sa môže rovnako dobre vzťahovať (nechám to na čitateľa) k tejto recenzii ako aj ku Gombrowiczovmu Kozmu: Koniec i bomba, kto czytał, ten trąba.

Patrik Oriešek