Vyhľadávanie
Bratislava, Kalligram 2004
Kto pozná Zajacovu knihu Sen o krajine z roku 1996, už z názvu tej dnešnej vytuší, že tentoraz pôjde o zásadnú zmenu pohľadu. Najnovšia publikácia tohto autora je menej vizionárska, zameriava sa skôr na kritickú reflexiu utvárania modernej slovenskej identity. Z tohto uhla sú jeho úvahy mimoriadne zaujímavé. Nielen preto, že Peter Zajac je brilantný esejista, ale aj preto, že tento muž je ústrednou postavou neokonzervatívneho prúdu na Slovensku a pravdepodobne najvýznamnejším ideológom slovenskej pravice vôbec. Dodáva pravici to, čo nazývam intelektuálny softvér.
Ústrednou témou Zajacových úvah sú príčiny zlyhaní politických a intelektuálnych elít po roku 1989. Zajac vždy kládol dôraz na mravne čitateľný a principiálny postoj a k jeho cti treba dodať, že aj v praktickej politike. Možno práve preto má jeho viera v neokonzervatívnu platformu, ktorú sformuloval, takmer náboženský podtón. Pre neho znamená byť konzervatívcom predovšetkým držať smer, a tým sa ustavične približovať k pravde. Toto poňatie konzervativizmu ho jasne odčleňuje od liberálov a spája s kresťanskými demokratmi. Na druhej strane sa za tie roky musel aj Zajac niečo naučiť, niečo, čo nerád priznáva (aspoň my sme nenašli v jeho knihe ani najmenšiu známku sebareflexie), ale bez čoho je konzervativizmus nemysliteľný: milovať svoju vlasť. Pravda, Zajacovo poňatie občianskeho národa sa jasne dištancuje od etnického nacionalizmu, ale jeho pochopenie krajiny ako priestoru, v ktorom musí tvrdo zápasiť o svoj politický sen, je zreteľným pripustením omylov zo začiatku 90. rokov, keď tento muž ťažko podcenil emancipačný zápas Slovákov.
Peter Zajac však v snahe obhájiť svoj neokonzervatívny program až príliš často zjednodušuje a povrchne ideologizuje. Chápať Veľkú francúzsku revolúciu ako začiatok cesty k socializmu a americkú revolúciu, naopak, ako predzvesť konzervativizmu znamená navyše falšovať historické skutočnosti, najmä podstatu zápasu o Ústavu Spojených štátov amerických, ktorú formulovali demokrati. Ale to iba zvýrazňuje ideologické pramene amerického neokonzervativizmu, ktorým je Peter Zajac ovplyvnený viac ako akýmkoľvek európskym filozofickým smerom.
Z nášho pohľadu najhodnotnejšou časťou knihy je rozsiahla esej Jazyk doby, v ktorej hermeneuticky veľmi presným spôsobom odhaľuje podstatu zápasov po roku 1989. V tomto zmysle sú jeho úvahy akýmsi zrkadlovým obrazom reflexie Vladimíra Mináča Návraty k prevratu. Kniha Krajina bez sna je veľmi hodnotným a podnetným čítaním. Napísal ju autor, s ktorým je radosť nesúhlasiť a ktorý práve preto inšpiruje k oveľa hlbším sporom, ako sú povrchné ideologické odsudky.
