Vyhľadávanie
Ak by niekto očakával v knihe rozhovorov bývalej premiérky Ivety Radičovej s publicistkou Ľubou Lesnou Krajina hrubých čiar (Ikar 2013) nejaké senzácie (napríklad aj zo súkromného života), určite bude sklamaný. Kto však očakával seriózny pohľad političky a sociologičky na našu nedávnu minulosť a aktuálnu súčasnosť, názory na demokraciu, politickú kultúru a etiku, sklamaný nebude. Ak k tomu pridáme osobnú politickú skúsenosť Ivety Radičovej, ktorá tvorí chrbtovú kosť odpovedí, máme v rukách neobyčajne fundovaný rozhovor. Pravda, niektoré rozhovory, ktoré sa uchádzajú o priazeň čitateľov, nosia v sebe vždy akýsi kontroverzný náboj – ten v tomto prípade nenájdeme. Autorka sa nesnaží dostať opytovanej „hlbšie pod kožu“ a jej otázky sú skôr hodené ako loptička na smeč, múdrosť a priamosť sú tu väčšou prioritou ako zaháňanie respondentky do úzkych. Napokon autorka svoj obdiv k Ivete Radičovej vyjadrila v úvode: „Keby sa ma niekto pýtal, kto bol mojím najférovejším šéfom, respektíve najférovejšou šéfkou, bez váhania by som povedala – premiérka Iveta Radičová.“ No aby to neboli iba samé „naj“, Ľuba Lesná spomenula aspoň jednu političkinu zlú vlastnosť: „Je neúnavná.“ Iveta Radičová bola so spoluprácou taktiež spokojná: „A v neposlednom rade priznávam, že pri rozhovoroch ku knižke nám často bolo spolu jednoducho fajn.“
Zrejme ani táto „neobyčajná ľahkosť bytia“ nenarušila závažnosť tém, ktorú Radičovej úvahy nastoľovali, v snahe zdôrazniť prvotný motív, prečo rozhovory našli knižnú podobu: „Mojou ambíciou bolo nájsť odpoveď, kam kráča Slovensko. Ako sa bude vyvíjať nielen Slovensko, ale aj ostatné krajiny Európy, sveta.“ Pri pohľade na nedávnu minulosť Radičová konštatuje, odkiaľ sme do nového režimu po roku 1989 prišli a že veľa vecí sa z minulosti prenieslo ako dedičný hriech – „mnohé hlavy… boli späté s komunistickou minulosťou.“ Pripomína aj iné zvyklosti, napríklad zakonzervovanie zvyku „nedotknuteľnosti moci a mocných“, čo sa prejavuje rastúcou priepasťou „nedôvery a neúcty k politikom“. No stalo sa podľa nej aj čosi horšie, čo je dedičstvom minulého nedemokratického režimu, a to sklony „k autoritárstvu a likvidovanie inštitúcií demokracie, ktoré sprevádzali prechod k novému režimu“. To znamená, že život (verejný i súkromný) niesol v sebe do určitej miery črty rozhodovania a ovplyvňovania predsedov vlád V. Mečiara, M. Dzurindu a, samozrejme, aj R. Fica. Treba však dodať, že Iveta Radičová sa od svojich predchodcov líšila naivitou a snahou priniesť do politiky zrnko krištáľu. Sama sa čoskoro presvedčila, že chodiť v ovčom rúchu medzi vlkmi je veľkým rizikom. A hoci svoje odvolanie z funkcie predsedníčky vlády považuje za prehru, možno si s odstupom času uvedomí (uvedomila?), že na politickom ľade neradno tancovať majestátny valčík. Opísala to skoro dramaticko-poeticky: „Keď prídete do politiky so srdcom na dlani, tak sa to nie vždy stretáva s pochopením… Politika je totiž príliš zosieťovaná. Zosieťovaná mužsky. A mužmi. Často mi pripomína takú silnú mužskú sieť, že tá-ktorá žena sa do nej môže skôr lapiť ako muška, než tú sieť rozpliesť.“
Čo však Ivetu Radičovú mrzí na našom vývoji po vyše dvoch desaťročiach existencie Slovenskej republiky? Nuž to, že prebieha „neukončený súboj o charakter štátu a štiepenie slovenskej spoločnosti pokračuje“. A to, že po voľbách v roku 2012 má opäť (staronovú?) skúsenosť: vládu jednej strany. „A víťaz dnes naozaj opäť berie všetko.“
