Recenzia
27.05.2009

Kráľovná z Tammiru I (Priatelia čarovnej vŕby) – Vladimír Štefanič – Príbeh s atmosférou zázračnosti

Príbeh s atmosférou zázračnosti

Príbeh s atmosférou zázračnosti

Vladimír Štefanič: Kráľovná z Tammiru I (Priatelia čarovnej vŕby)

Bratislava, DON BOSCO 2009

  Tammir je dedinka uprostred Lorénskych hôr. Natálka v nej žije spokojným životom, až kým jej nezomrie mama. Počas krutého smútku pri smrteľnom lôžku sa otvoria dvere, po dievčatko si príde starec na sobovi. Nie je to obyčajný človek, rozumie reči zvierat a rastlín. Dedinčania ho považujú za čarodejníka a nemajú ho radi. Preto žije sám s verným sobom v chalupe uprostred lesov. Starec dievčatku ukáže skryté túžby a schopnosti, privedie ho na začiatok neľahkej a spletitej cesty, na konci ktorej azda zasa stretne svoju mamu. Predtým však musí prekonať nedôveru dediny, najmä prchkého Mateja – ten napokon pyká za neuvážený čin, tvoriaci jedno z tajomstiev a ohnísk napätia v útlej knižke.

  Autorovi sa na pomerne malej ploche podarilo rozohrať zaujímavý príbeh o schopnosti/neschopnosti prijať iné a vyrovnať sa s tým. V texte, podfarbenom striedmo, no pôsobivo vykreslenými obrazmi s atmosférou zázračnosti (kvety meniace sa na krv, svet večnej jari v okolí vŕby), nájdeme plasticky, uveriteľne zachytené postavy s dôvtipne načrtnutými vzťahmi. Múdry bylinkár Félix, zdržanlivý Jakub, ktorý sa postupne zbližuje s Natálkinou tetou a už spomenutý agresívny Matej sú hrdinami prózy, ktorá stojí presne na ťažko definovateľnom rozhraní symbolickej rozprávky s detskou fantasy. Text sa miestami javí príliš fragmentárne; zámlkovitosť a nejasnosť prepojení, ako i veľký dôraz na spoluprácu čitateľa, najmä v „domýšľaní“ len načrtnutých kontúr postáv, mnohým detským čitateľom vnímanie príbehu neuľahčí. Ale azda netreba mladých a malých čitateľov podceňovať. V každom prípade, Štefaničovi sa podarilo šikovne prepojiť atmosféru (nielen slovenskej) dediny (s plynulým prechodom medzi reálnym, hmatateľným a neuchopiteľne zázračným, charakteristickým pre ľudovú rozprávku) s postupmi literárnej fantastiky. Z diaľky cítite dotyky s vplyvmi Tolkiena, Cliva Staplesa Lewisa, ale aj nemeckojazyčnej fantasy (príbehy Hansa Bemmana) či klasickejšie vzory rozprávkárov Wildea, Andersena, Brentana alebo E. T. A. Hofmanna.

  Predovšetkým a v prvom rade je však zjavný prirodzený Štefaničov rozprávačský talent. Možno omnoho spontánnejší, než by sa literárnemu kritikovi mohlo snívať – ono, ľahtikársky a tak trocha povrchne za čitateľov povedané: Rozprávky sa nepýtame odkiaľ prichádza a kam ide, nesnažíme sa ju vysvetliť (ak áno, je už mŕtva), sme jednoducho radi, že sme v nej a s ňou. Užite si teda tieň pod čarovnou vŕbou v Tammire a tešte sa na nasledujúce časti!

Miloš Ferko