Vyhľadávanie
Vladimír Štefanič: Kráľovná z Tammiru II, III
Rafaelova cesta za snom, Srdce bieleho vlka
Bratislava, Don Bosco 2010
Dva príbehy určené detským čitateľom nadväzujú na prvú časť Priatelia čarovnej vŕby (2009), ktorá ma zaujala svojou poetikou a ukázala rozprávačské kvality autora. Aj preto som s pozitívnymi očakávaniami siahol po tomto najnovšom titule, hoci sa celkom nenaplnili. Prvkom fantastického ozvláštnenia a jedným z hlavných „motorov“ deja je čarovná vŕba: ovplyvňuje konanie i správanie obyvateľov osady Tammir.
Vladimír Štefanič (1978), po štúdiách na Technickej univerzite v Košiciach odišiel do seminára a od roku 2007 pôsobí ako kaplán v Nižnom Hrušove. Autor sa po svojom vyrovnáva s tradíciou vetvy anglofónnej fantastiky venovanej malým čitateľom a predchnutej silným etickým posolstvom (cyklus Narnia od C. S. Lewisa). V dvoch nezložito koncipovaných útvaroch na viacerých miestach obmieňa prvky a motívy známe skúsenejším čitateľom z Biblie. Vrcholná scéna „súboja” Natálky s čarodejnicou Abenis je zjavne inšpirovaná súperením proroka Eliáša s mágmi, v Srdci bieleho vlka autor zasa v osobitnej dejovej línii rozvádza podobenstvo o uzdravení malomocných. Napriek nesporne úprimnej snahe autora a množstvu pekných, pravdivých a dobrých myšlienok sa ja ako starší a nedá sa nič robiť, cynický čitateľ, nedokážem vyhnúť príchuti sladkastého gýča a nadmerne prostučky aplikovaného alegorického princípu.
Strom šíriaci lásku a vieru sa volá Jasom, jeho poslami sú medziinými soby Rafael a Michal. Dejú sa boje so zlým, neľútostným a krutým kráľom, ktorý by bez zázračného zásahu vŕby popravil hlavnú nositeľku svetla a princípu dobra, (takmermučeníčku, pravdaže s ohľadom na citlivosť detských duší, ktoré v televízii zaiste nevideli ani kvapku krvi, nás autor ušetrí opisu procedúr) Natálku (absolútne bez ohľadu na realitu detskej psychiky vykreslenú stromovú minisvätičku). Mladý vojak Baldif sa stáva lepším, pretože namiesto pýchy v sebe nachádza lásku a súcit – pravdaže, bez akéhokoľvek rozhodovania a motívu systémom biblického obrátenia Šavla na Pavla.
Podobným spôsobom náhlych „skokov v zázrakoch“ reagujú všetky postavy každú chvíľu, takže ak náhodou nemáte v zásobe dávku údivu rovnú štvorročnému dieťaťu, ktoré vyrastá na dedine v lone prírody pod dotykmi jemnej trávy, pučiacich halúzok vŕby, začnete túžiť po troche Dostojevského – alebo aspoň Ferda Mravca. Štefanič sa, pochopiteľne, aj v tomto aspekte opiera o skúsenosť s textom Biblie. Žiaľ, zabúda, že nemotivovanosť dejov Knihy kníh je vyvážená postupne pripravovanou atmosférou veľkosti, ktorú jeho text nedosahuje. Povedomie veľkého a hlbokého zázračna umožňuje vieru v naozaj krkolomné obraty, ktoré však na pozadí nevýraznej stromoparalely vyznievajú bizarne až trápne. Žiaľ, autor kvalitnej knižky sa v súčasnosti veľmi ťažko zaobíde bez nutnosti psychologickej motivácie postáv. Nedá mi teda inak než čitateľom príbehov o vŕbe popriať veľa lásky viery, dôvery, úprimnosti – a tiež naivity. Možno sa deťom naozaj zapáči viera zabalená ako pestrofarebný cukrík do príbehu o soboch, strome, medveďovi, žiariacich očkách a hviezdičkách.
Prostota autorových textov má ďaleko od bezprostrednej živelnosti rozprávok, nedosahuje pokojný rozprávačský odstup Tolkiena, o hodný kus prekračuje účelovosť Lewisových textov, nedosahuje básnivú imaginatívnosť próz Daniela Pastirčáka...
Nuž, proti gustu žiaden dišputát: knižočka napísaná pomerne kultivovaným jazykom, plynúca ľahko, zvoľna, hladko, dušuhojivo a pútavo si zaiste právom nájde priaznivcov v radoch mladších, menších a menej náročných čitateľov kresťanskej fantasy.
