„Unesení snehom / putovali od stĺpa k stĺpu / zbavení času / priestoru“ – to je jeden z fragmentov f1 – f31, označených rímskymi číslicami v najnovšej básnickej knihe Igora Hochela s podtitulom Básne a fragmenty. Fragment je na ľavej strane, na pravej je báseň, ktorá naň nadväzuje (či naopak). Fragmenty sú spravidla sentenciami alebo ukážkami toho, z čoho sa mohla báseň vyvinúť. Bez fragmentov, akéhosi prídavku, by ani predchádzajúca báseň nebola úplná, fragmenty dopovedajú, ba niekedy sú možno aj lepšie, než básne, ak ide o „aktuálnu“ – súčasnú problematiku (napr. básne Ohrozenie, O zbraniach a ľuďoch): „kvapka rosy / na krehkom vlákne míny / pominuteľnosť viac ako istá“. Ku kompozičným znakom môžeme priradiť i absenciu interpunkcie, veľkých písmen a voľný verš, čo umožňuje dotvárať sémantické vrstvy Hochelových výpovedí.
Lyrický subjekt, či skôr lyrický hrdina, pôsobí ako pútnik v prírode, v krajine (života), ako pozorovateľ s množstvom reflexií a asociácií, ktorý hľadá krásu a zákonitosti. Myšlienky lyrického subjektu majú často istú trojrozmernosť – realistický pohľad na prírodné javy, ich paralely s činnosťou človeka, vzťah a miesto človeka v asociatívnych podobenstvách: „krídla mám uschované / vo vodotesnom puzdre / pre prípad návratu“. Analýza zákonitostí prírodného prostredia vedie lyrického hrdinu napríklad k rozprave o vode alebo k dedukciám z nej vyplývajúcich, čo má za úlohu upokojiť rozkývanú dušu: „odrazu / bláznivá myšlienka: ak je ničota / skutočne absolútne nič / potom sa niet čoho báť / nič ublížiť nemôže“.
Cez prírodné zákonitosti vyslovuje aj filozofické pravdy, abstraktné pojmy („zozobal prvé zrnká slobody [...] začína si uvedomovať / ohraničenosť priestoru mimo klietky“). Niektoré prírodné zábery predstavujú akoby fotografiu či olejomaľbu, no nie sú samoúčelné; pokojná krajina má v sebe potenciál zvratu či nebezpečenstva: „keď začali rozdávať alkohol / zbrane zmĺkli / ale zvieratá zostali ostražité“. Hochel vie vytvoriť krajinu plnú jej vlastného napätia, ale lyrický subjekt ju vníma (chce vnímať) ako pokojnú: „nemôžem tvrdiť / že viem / o čo tu presne ide“. V niektorých básňach (napr. Krajina je tichá) ide o dvojznačnosť obsahu: schválnosť, tvrdenie i memento, možný stav vecí, keď človek možno zlyháva alebo si neuvedomuje svoj (zlo)čin, napríklad voči prírode, ale aj vo vzťahu k človeku môže meniť postoj, ovládať či uvoľňovať emócie, robiť rozhodnutia, no ten istý človek neovplyvní zákonitosti života, prírody, vesmíru. Ide o akýsi kolobeh nielen v prírode, ale aj v živote človeka, v generáciách ľudí: „čo sa raz plavilo ohňom / znova rado vzplanie / nezvratné sa vráti“. Človek (i dom) „má presný dátum zrodu“, „cintorín je plný číslic“, ale na orech, ktorému spílili konáre, „nik sa už nepamätá / kto ho sadil“. Hoci je príroda krásna, vie byť aj neľútostná. Básnik priam absolútne vníma skoro nebadateľné prírodné deje (napr. báseň Jeseň), v dôsledkoch nepodstatné veci v takých polohách, že zákonite asociujú osud človeka, proces jeho života i umierania, jeho zánik aj vinou kohosi či čohosi iného (báseň Orech).
Hochelova poézia je plná pochmúrnosti v súvislosti s tým, čo je zákonité, nezmeniteľné, „ale načo / keď rieky ubúda / a čas sa kráti / (hoci z druhej strany narastá)“. Sémantika niektorých veršov vyznieva až apokalypticky: „všetko sa deje / pod pomerne benevolentnou kontrolou smrti“ a k nej smerujú akokoľvek krásne a príjemné metafory, symboly či jemné erotické motívy, alebo motívy láskavého vzťahu, ktoré vedia trochu vychýliť trúchlivé rozmýšľanie lyrického subjektu (napr. básne Malá balada, Živly a vášne). Zaujímavo spája nezlučiteľné alebo nekauzálne veci (báseň Zo zápisníka), jeho najčastejšími pojmami sú more, kameň, voda, oheň, noc, mesiac, sneh, vtáctvo, flóra, zrkadlo, ale aj svetlo a tma, deň a noc. Celá zbierka sa dotýka vidieka, prírody, no pozvoľna ústi do veršov, ktoré sú už dotykom s mestom a v náznakoch je vyjadrený dôvod, prečo lyrický hrdina „blúdi“ prírodou a cez ňu sa zamýšľa nad základnými otázkami – nad životom a smrťou: „osamelý muž na peróne / výpravca nevie / čo spraví / vlak naberá rýchlosť / zjavná je krehkosť bytia“.
Ku koncu zbierky je jasné, že lyrický hrdina utrpel citovú traumu, ktorá pretrváva aj v kráse, aj v osamení, aj v prírode, aj medzi ľuďmi. Nastupuje opúšťanie bytu, mesta, krajiny, azda aj života: „i ja sa tackám farebnou cestou / do krajiny večných riek a morí“.
Igor Hochel opäť vytvoril zbierku, ktorá svojou sémantikou a úprimnosťou priťahuje.
Gabriela Rakúsová
