Recenzia
Lucia Smiešková
06.08.2019

Krištúfkovský svet po márquezovsky

3x Peter Krištúfek (Nepresné miesto, Voľným okom, Hviezda vystrihnutého záberu). Levice: KK Bagala, 2018

3x Peter Krištúfek sú dve poviedkové knihy a jedna novela, ktoré by mohli byť pokojne aj jednou knihou. Vlastne teraz už sú. Takmer štyristostranový zväzok vyzerá dobre s prebalom, ale aj bez neho. A číta sa ešte lepšie. Na jeden hlt je to však riskantné, aj keď k tomu krátkosť niektorých poviedok priam nabáda. Ukrátili by ste sa tak o možnosť premýšľať nad niektorými nevšednými zvláštnosťami „mimovoľne“ rozmiestnenými v texte.

Peter Krištúfek (1973 – 2018) v sebe nezaprel režisérskeho ducha, čo isto odhalíte aj bez toho, že by ste poznali jeho životopis. Evidentné je to najmä v textoch, ktoré nevynikajú dejom ani pointou, ale sebe vlastnou sugesciou, ktorá veľmi výrazne pripomína svet Latinskej Ameriky, aby som bola konkrétna, evokujú ten márquezovský. V našom domáckom prostredí je táto fantazijná neobyčajnosť vítaným spestrením literárneho sveta. A to píšem napriek tomu, že prvá poviedková kniha bola vydaná pred sedemnástimi rokmi. „Režisér“ Nepresného miesta má akúsi čarovnú paličku, ktorá protagonistov príbehu umiestňuje do situácií, ktoré sú pre nich istým spôsobom osudové a pre niektorých aj osudné. Texty sú príznačné dvoma aspektmi – prvý je akási v diaľke tušená skutočnosť, zahalená do snového oparu, druhý je presne opačná poloha žitej reality sprítomnená nie práve šťastným vykročením do života, na konci s čakajúcou smrťou. Tá však nie je na nijaký spôsob sentimentálna, ale pôsobí až desivo prirodzene, čo bez okolkov demonštruje úvod do tretej časti knihy: „Dieťa: Čo je to? Muž: Anjel s jedným krídlom. Dieťa: Musíme ho zabiť, aby sa netrápil!“

Krištúfek nebol typ autora, ktorý by sa vo svojich prózach vyhýbal smrti, práve naopak, urobil z nej plnohodnotného člena tohto tandemu. V druhej časti knihy pociťujeme Voľným okom absurdnosť situácií, v ktorých sa ocitajú postavy. Skutočne pociťujeme, pretože autor má ten dar slova, ktorý vás doslova vtiahne do obrazu a prinúti vás na okamih premiestniť sa v čase a priestore. V prozaickom texte by síce mal stáť na prvom mieste text, ktorý má jasnú dejovú líniu, tu sa však dej preskupuje s obrazom, respektíve s čitateľovou predstavivosťou a do popredia sa dostáva nie príbeh, ale pocit z neho. Texty sa tak zahaľujú do akéhosi filmového nádychu myslenia svojho tvorcu. Krištúfkove vety sú zvodné na akýkoľvek spôsob: „Zavrite oči a predstavte si vežu. Nič sa nepýtajte. Len si predstavte vežu. Alebo nie – stačí schodisko. Iba schodisko. Schodisko vedúce do výšky. Len tak bez stien a bez cieľa. Točité schodisko. Mierne zošľapané a možno aj trochu naklonené na stranu. Nie. Nič si nepredstavujte“ (Siedme nebo). Pri čítaní poviedky Loď bláznov sa mi v mysli okamžite vynorila Archa bláznov Edgara Allana Poea. Zdanlivo spolu súvisia len názvami, avšak pozadie príbehu, ktorý je v oboch prípadoch dokonale premyslený, je ďalším spoločným znakom dobrého rozprávačstva.

Poslednú, tretiu časť knihy tvorí súbor noviel, ktorých hlavnou protagonistkou je mentálne zaostalá dievčina menom Amsterdam, ktorá si neustále niekde udiera hlavu, čo bol postupom času pre mňa naozaj rušivý element. To však nie je príčinou jej „permanentného údivu nad svetom“. Jej podivuhodný životný osud je vystihnutý v názve knihy – Hviezda vystrihnutého záberu. Ak by Amsterdam neexistovala, asi by nikomu nechýbala. Prazvláštne vyvíjajúci sa osud mladej ženy, ktorej vek môžeme len skusmo odhadovať, začína seriálovou platonickou láskou, o ktorej ani netuší, že je to láska. Ešte predtým sa však dozvieme, čo všetko prežila, kým úvodnú upútavku seriálu začala denno-denne sledovať. Potom sa však dej začne hýbať aj iným smerom a jej vlastná zvedavosť (a klasická nešikovnosť) Amsterdam pripraví krušné chvíle v podobe latentného boja o život s bývalým násilníckym ošetrovateľom z ústavu, v ktorom prežila niekoľko rokov. Táto epizóda zasa vyvoláva evokácie na iné životné príbehy, ktoré vyšli na povrch len nedávno, to však Krištúfek v čase písania novely nemohol tušiť. Celkovo je táto časť knihy akousi zmesou surrealistickej sci-fi detektívky ozvláštnenej o prostoduché miesta, ktoré spolu veľmi dobre fungujú.

Takmer dve desaťročia sú dosť dlhý čas na to, aby knihy zostarli a stratili svoj lesk, no Krištúfkov svet plný osobitých zázračností má stále živý jazyk, ktorý vďaka novému šatu opäť otvára cestu k svojbytným osudom neobyčajných ľudských individualít.