Vyhľadávanie
Na noži
Štylizácia verzus výpoveď
Daniel Pastirčák: Kristus v Bruseli
Bratislava, EX TEMPORE 2005
Niekedy vo mne vyvstáva pocit, že čokoľvek, čo bude mať príchuť záhadnosti, akejsi metafyzickej neuchopiteľnosti, náboženského filozofovania, či schopnosti vyjadriť sa ku všetkému, bude automaticky predstavovať vyššiu hodnotu. Len nech to vyzerá nadčasovo, skúsi sa obsiahnuť duchovno v jednom slove a nezabudne sa pridať vážna tvár, ktorá hovorí – ak tomu nerozumieš, asi nie si najbystrejší... Podobný pocit ma prepadol po dočítaní najnovšej básnickej knihy Daniela Pastirčáka.
Je rozdelená na dve časti Portréty a Ikony. Podľa toho sú potom pomenované i jednotlivé básne, napr. Portrét čitateľa, Portrét brány, či Ikona pádu, Ikona jazyka... Priznám sa, že nech som obracal sémantiku slov portrét a ikona akokoľvek, nedokázal som z kontextu pochopiť toto delenie. Skôr som nadobudol pocit, že najprv vznikli básne a až v druhom pláne sa vyskytol systém rozdelenia – len tak, aby to bolo zaujímavé a mohlo sa povedať, že je to „široko koncipovaná“ kniha.
A tak je to i s básňami. Určité motívy sa prelínajú, niektoré veci na seba nadväzujú a celkovo pôsobia usporiadane. Ale pri konkrétnych textoch už vznikajú trhliny, ktoré narúšajú celkové vyznenie. Pastirčák akoby v písaní používal asociácie, ktorými k sebe priraďuje jednotlivé motívy, až si povie dosť, tu to stačí a báseň ukončí. Pri jeho kratších textoch tak vznikajú zaujímavé „portréty“ a obrázky, plné peknej lyrickej meditatívnosti („Iba my, celkom nahí v lone vĺn, / tvoríme spolu osamelý čln“; „Na zvlhnutom podnebí / máš chuť po ovocí“). Lenže pri dlhších vzniká asociovanie nie do priestoru, ale len po priamke. To znamená, že enumeratívne priraďuje jednotlivé motívy, ktoré sú však obsahovo nekompatibilné. Možno ich voľne radiť v ľubovoľnom slede a báseň sa takmer nezmení (napr. báseň Portrét image). Táto komutatívnosť sa potom preniesla aj do celkového usporiadania knihy, kde Portréty môžu byť Ikonami a naopak.
Daniel Pastirčák naráža ešte na jeden problém a je ním gnómickosť. Vyjadruje sa priveľmi nadčasovo, až prorocky, akoby nebral do úvahy možnosť omylu. Dosahuje to jednak významom a váhou niektorých slov a jednak abstrakciou. A najmä tá je často klamlivá. Nakopí pri sebe niekoľko abstraktných podstatných mien a dúfa, že neuchopiteľnosť sama vytvorí novú kvalitu, ktorá bude pôsobiť esteticky i informatívne („Ten hlas v hlase hlasu, mimo hlas“; „Tá vôľa cezo mňa / súcno rozprestiera“). Bohužiaľ, darí sa mu to len vo veľmi málo prípadoch („Hmatníky sťažňov, v lanách utíchnutý mol a dur, / v podpalubí nepreclený náklad organových partitúr“). Inokedy štylizuje pomocou nekonvenčných štruktúr, ktoré na prvý pohľad pôsobia zaujímavo, ale ich funkčná hodnota sa stráca („Stále / kráčam / k tej rieke, / lebo / som / tou riekou / kráčaný“).
Napriek tomu, že výpoveď Daniela Pastirčáka chce byť súčasná a naliehavá, pôsobí miestami unáhlene, bez rozmyslu a s poriadnou dávkou štylizácie – a tá nie je vždy efektívna („civilizácia je priebežný, mnohorozmerný sexuálny akt“). Možno je to všetko zaujímavé v nejakom „meditatívnom krúžku“, ale často neprípustné v poézii.
Radoslav Tomáš
