Vyhľadávanie
Svetozár Olovrant: Juraj Jánošík a parný chrám
Bratislava: Marenčin PT, 2020
Črevom druhého steampunkového fantasy príbehu o Jánošíkovi z čisto záhadného pera prechádza dobrodružné hľadanie aktérov medzinárodného sprisahania proti Márii Terézii. A opäť veľmi hladko, ako sme to zažili už v prvom diele tejto (DÚFAJME, aspoň štvordielnej) série – Juraj Jánošík proti Dračiemu rádu. Dej si tu ozaj plynie hladunko, nezadŕha ho kvantum alchýmie a mechanizmov, práve naopak, vyparuje sa v perfektne znesiteľných dávkach informácií a zvratov.
Svetozár Olovrant (pseudonym, ktorý máme chuť rozhryznúť) pracuje s úchvatnými vedomosťami. Vlna vynálezcov za vlnou vynálezov sa valí – doslova. Vynálezy, ktoré skutočne dýchali v 18. storočí, sa tu objavujú vo svojej najdivokejšej verzii. Sú úžasné a zároveň úžasne nápadito zne/využité. Autorova fantázia vyplavuje tony brilantne pokrútených charakterov, boschovských vizuálností či geografických pikošiek. Alternatívne slovenské dejiny v rukách Svetozára Olovranta chutia, bavia, prekvapujú. Jánošík, nadprirodzene obdarený jedinec, je najbližším priateľom Juraja Turza, palatínovho syna, a spolu s grófkou Kounicovou a majstrom trikov Moliwdom pátrajú po vražednej zbrani – umelom šachovom Turkovi, zostrojenom Johannom Wolfgangom von Kempelenom (čo je číro-číra historická pravda) a po autorovi jeho preprogramovania z hráča šachu na vraha (čo už je číro-číra „vytuningovaná“ autorská jazda). Národnostná zmeska Slováka, Maďara, Češky a Poliaka prikladá do kotla autenticity dobového Uhorska, ale aj dnešnej perspektívy na spoločnú minulosť týchto štátov. „Každý pochádzal z iného národa (...),takže sa spolu, prirodzene, bavili po francúzsky.“ (s. 20)
Autorove alchymistické vedomosti preliate do detektívneho fantasy románu vybuchujú vždy na správnom mieste. Akcia, napätie, pointa, akcia, nová pointa. Olovrant mieša množstvo informácií s príťažlivým dejom a naozaj nápaditými rozuzleniami. Nechýba tu nič, čo v žánrovke typu filmového Van Helsinga (kladný silák proti monštrám, v tomto prípade mechanickým, za ktorými stoja nekalé mozgové závity) nesmie chýbať. Prehnaná fyzická sila hlavného hrdinu (u nás korenisto vychádzajúca z národnej rozprávkovej identity a jánošíkovského obrazu), sexi ženské bojovníčky, vizuálne zaujímavé prostredia a scény (obradnosť v parnom chráme), bizarné situácie (naši štyria hrdinovia na fakulte de mendicité – vyučovanie siedmich klasických vagantských umení). A všetko aj tak dostatočne inovatívne! A všetko aj v atraktívne originálnom jazyku! „Už to nebola stará dobrá Európa chleba a dreva, ale Vapeurópa – Európa opojená parou, Európa vyparujúca sa a sparená. Síce nepokorená Turkami, zato však dobytá a znásilnená hordami priemyselného džihádu.“ (s. 46)
Portréty Jánošíka, resp. dobráckeho zbojníka, sa nás dotýkajú od kolísky. Niektoré krvavo a surovo, iné s humorom a podaktoré s veľmi špecifickým nadhľadom. Aj keď z knihy Juraj Jánošík a parný chrám na nás vyskakuje zase nová verzia populárneho hrdinu a na jeho hyperbolizovanú heroickosť, proti ktorej postavili už Lasica a Satinský svojho dengľavého Pacha, sme zvyknutí – tu sa dejú také monumentálne dejové saltá, že chceme takéhoto Jánošíka viac! Málokedy príde na pulty knižníc podobná divoká jazda či krásne vystavané napätie a pointa – „zaparená“ až do konca. Jednoducho, krochkanie blahom.
Svetozár, fakt sa neodtajíš? Ani za chutný olovrant?
