Vyhľadávanie
Dnešní tridsiatnici si krokodíla Geňu pamätajú zväčša z pesničky, v ktorej vyhráva na harmonike. Knižne u nás totiž táto pomerne stará rozprávka vyšla až teraz. Jej autorom je pritom známy ruský rozprávkar Eduard Uspenskij. Knihu Krokodíl Geňa a jeho priatelia napísal v roku 1966 a v Rusku sa stala taká populárna, že o tri roky neskôr poslúžila ako predloha rovnomennému animovanému seriálu.
Oproti tomu filmovému, knižný Geňa nehrá na harmonike. Inak je to ale rovnako sympatický, „mladý“ (podľa vlastného opisu asi päťdesiatročný) krokodíl, pracujúci v ZOO (povolaním krokodíl), hľadajúci si pomocou inzerátu priateľov. Prihlásia sa mu zvieratko Strepaj (nie je medvedíkom, ani psíkom, ani leopardom, a pritom sa na každé z nich čiastočne podobá) a dievčatko Gaľa, hrajúce v detskom divadle. Spoločne trojica zažíva rôzne humorné príhody, bojuje proti zlej starene Čaprškrne a s ďalšími nevšednými postavičkami stavajú Dom priateľstva.
Druhý príbeh Strýko Fedor, pes a kocúr je o malom chlapcovi, ktorý sa však správa na toľko zodpovedne a rozumne, že mu nik nepovie inak než Strýko Fedor. Má rád zvieratá a keď mu mama nedovolí mať doma kocúra, rozhodne sa odsťahovať. Posledný z príbehov Záruční človiečikovia je o zvláštnych malých človiečikoch, žijúcich v prístrojoch podliehajúcich záruke, o ktoré sa starajú, kým na ne záruka nepominie (následne sa presťahujú do iného prístroja rovnakého druhu). Zaujímavé je, že kniha má oproti pôvodnej čiastočný posun v reáliách – časť sa odohráva pri Bratislave a zároveň sú v nej miestami moderné vysvetlenia, prečo hrdinovia „neesemeskujú“ či len tak si niečo nevyhľadajú na internete. Ilustrácie našej verzie sa zase, naopak, takmer nelíšia od pôvodných a zaujmú svojou jemnosťou.
Téma priateľstva a boja proti konkrétnemu zlu či nástrahám spája všetky tri príbehy. Tie zároveň hýria obrazotvornosťou a vtipom. Knižka zabaví aj rodičov, keď ju budú deťom čítať, má na to totiž aj ten správny jazyk. „A kým sa škriepili, teliatko nestrácalo čas. Zjedlo Strýkovi Fedorovi dve vreckovky. Bolo černučké a mama ryšaňa. No povahou bolo na mamu: zjedlo, čo zazrelo.“
