Vyhľadávanie
Stredoveká uhorská Kronika Jána z Turca bola po prvýkrát vydaná 20. marca 1488 v Brne. V priebehu storočí vyšla ešte šesťkrát, naposledy v roku 1766 vo Viedni. Vydanie, ktoré aktuálne prináša na náš knižný trh vydavateľstvo Perfekt, obsahuje okrem latinského originálu aj vôbec prvý preklad kroniky do slovenčiny. Riaditeľ Eduard Drobný o tomto edičnom počine uvádza: „Vydavateľstvo Perfekt týmto nevšedným dielom otvára novú edíciu písomných pamiatok zo starých čias, ktoré hovoria nielen o živote pred mnohými rokmi, ale sú aj dokladom našej bohatej kultúrnej tradície, na ktorú môžeme byť právom hrdí.“
Autor kroniky Johannes de Thurocz, pochádzajúci z dnešných Šipíc pri Leviciach, sa narodil okolo roku 1435. Osud ho priviedol na kráľovský dvor, kde pracoval ako notár v úrade krajinského sudcu. Kuriózne je, že bol prvým kronikárom v Uhorskom kráľovstve, ktorý nepochádzal z kňazského stavu. Svoje dielo nazval Kronika Uhrov (Chronica Hungarorum) a je to, ako napísal Richard Marsina, „prvá kronika, z ktorej sa nezachoval nijaký rukopisný podklad, lebo bola vydaná ako inkunábula (prvotlač)...“ Kniha mala vysoký náklad, jej exempláre sa zachovali v historických knižniciach nielen v strednej Európe, ale aj v Škandinávii, Veľkej Británii a v USA. Originál Uhorskej kroniky Jána z Turca uchováva Rehoľa piaristov v Nitre a s jej dovolením ju z latinčiny preložil Július Sopko.
Kniha sa skladá z dvoch častí. Prvú tvorí trocha zväčšený originál z pôvodného formátu A5 a strany v hnedej farbe evokujú dávnu minulosť. Obsahom druhej časti je slovenský preklad doplnený štúdiami historikov Richarda Marsinu a Ľubomíra Jankoviča a prekladateľa Júliusa Sopka. Štúdie poukazujú na dobový kontext vzniku kroniky a analyzujú jej jednotlivé časti. Samotná kronika sa skladá zo štyroch častí. Prvú tvorí tzv. Hunská kronika (staré dejiny Skýtov, Hunov, Maďarov), druhú obdobie od obsadenia Dunajskej kotliny starými Maďarmi až do čias panovania kráľa Karola Róberta (1342). Tretia časť zahrňuje obdobie panovania uhorského kráľa Ľudovíta I. Veľkého (1342 – 1382). Štvrtá časť rozpráva o Karolovi II. Malom, o dobytí Viedne a Viedenského Nového Mesta kráľom Matejom Korvínom.
V Kronike Jána z Turca zaznieva autorovo presvedčenie o veľkom význame osudu v dejinách, ktorý dominuje nad ľudskými či pozemskými zákonmi. Osud často stotožňuje s prírodou. Je presvedčený, že jestvuje priama súvislosť medzi osudom, dejinnými udalosťami a pohybmi nebeských telies. Za dôležitý prameň svojho historického výkladu považoval živú tradíciu, ústne podanie, ľudové piesne a anekdoty. Hoci Ján z Turca pochádzal z územia Slovenska a už vtedy jestvovali listinné doklady o uplatňovaní sa Slovákov vo verejnom živote, kronikár im nevenoval osobitnú pozornosť. Zameral sa na dejiny Maďarov a ako zástanca podmaniteľskej teórie považoval za maďarské všetko obyvateľstvo na získanom území. Z opisu udalostí po roku 1439 však vyplýva, že rozlišoval Čechov, Poliakov a Slovákov a zdôrazňoval ich boj o trón. Kronika obsahuje množstvo podrobností o dejinách Uhorského kráľovstva (všíma si napríklad politické pomery, dynastické vzťahy, zahraničné kontakty, vojenské výboje...). Keďže Slovensko a Slováci boli v tých časoch súčasťou Uhorského kráľovstva, v texte nájdeme aj údaje dotýkajúce sa našej minulosti. Podľa názorov historikov dielo treba pokladať za prínos pre slovenskú historiografiu. Uznanie patrí nielen vydavateľstvu Perfekt za edičný počin, ale i editorom diela Magdaléne Gocníkovej a Eduardovi Drobnému. Takisto treba vyzdvihnúť zaujímavé grafické stvárnenie predlohy (Juraj Martiška, Pavel Čisárik, Pavol Janoško).
