Recenzia
Dagmar Podmaková
17.06.2005

Kronika Komika 2. 5 ďalších hier a navyše zopár slov o hrách a ľuďoch okolo - Stanislav Štepka - Na spoločné spomínanie

Na spoločné spomínanie

Na spoločné spomínanie

Stanislav Štepka: Kronika Komika 2. 5 ďalších hier a navyše zopár slov o hrách a ľuďoch okolo

Bratislava, Ikar 2004

  Názvy hier druhého dielu kroniky Radošinského naivného divadla – Človečina, Alžbeta Hrozná, Hrob lásky, Rozprávka o tom, ako žijeme dodnes, ak sme nepomreli a Slovenské tango – signalizujú oblúk od optimizmu cez čierny humor k návratom k Slovákom a ich slabostiam. Bližšia charakteristika tohto obdobia podľa Stanislava Štepku znie: Radošinci na polici  (1971-1979). A z tej police, či radošinskej špajze vyťahuje spomienky na obdobie, ktoré mnohí iní autori väčšmi hania, ako triezvo opisujú. Štepka však o týchto rokoch vypovedá láskyplne, s nadhľadom, akoby chcel skromne poznamenať: Nuž čo, boli sme tu, žili a dýchali ten istý vzduch ako iní a chceli sme o tej dobe vypovedať skrze divadlo.

  Tieto hry sú ešte aj dnes živé. Vari aj preto, že nevznikali na komerčnú objednávku zriaďovateľov, práve naopak. Nadriadení, funkcionári i malé ryby v kultúrnych domoch mali neraz s divadelnými Radošincami veľké problémy. Mnohí nerozumeli zvláštnemu Štepkovmu jazyku, nachádzali v nich skôr politické útoky ako reálny obraz slovenského človiečika. V Štepkových kronikárskych záznamoch sú poznámky aj o týchto ľuďoch, ale niekde medzi riadkami možno vyčítať, že všetko zlé bolo na niečo dobré. Kalendár rozpráva o rôznych spolupracovníkoch z radov priateľov, ochotníkov, profesionálnych umelcov. Dozvieme sa ako teta Katarína Kolníková prišla do divadla a už z neho neodišla, ako raz Vladimír Strnisko takmer hosťoval, napokon však réžiu prenechal principálovi. Prečítame si aj krátke zamyslenie sa nad gýčom a vysvetlenie, prečo sa v najtvrdšej normalizácii v roku 1976 ku gýču Štepka uchýlil (Hrob lásky) a rôzne iné historky na pravde sa zakladajúce.

  Pozerám sa na tie fotografie a spomínam. Ako sme my, členovia iných divadielok priam hltali ich predstavenia na festivale v Poprade či inde. Štepka totiž nerekapituluje len život svojho divadla na pozadí konkrétnych historických súvislostí. Knihou o svojom divadle rozpráva o iných, a teda aj o nás, čo sme vtedy žili, a iným. Teda aj našim deťom, aby aj oni dokázali s humorom a súdržnosťou prekonávať prekážky.

  „Slovenské tango, znelo si nám tisíckrát, ktože by ťa nemal rád,“ spieva sa v známom evergreene, a pokračuje: „Skôr než odídeš, na chvíľu sa ešte vráť.“ A našťastie Stanislav Štepka sa vracia.

Dagmar Podmaková