Vyhľadávanie
Kronika našej budúcnosti
Ján Lenčo: Didaktická kronika rodu Hohenzollernovcov
Bratislava, Illusion 1998
Nemám rada v knihách predslovy -- autor kvetnato pozýva čitateľa na návštevu, usiluje sa navodiť intímnu atmosféru, no pritom ho nechá aspoň štvrťhodiny trčať v predsieni. Lenže predslov, dokonca dva úvody k útlej knižočke Jána Lenča Didaktická kronika rodu Hohenzollernovcov nemajú nič spoločné so zdvorilostným pozvaním. Čítajú sa ako detektívka (zločinec je známy, ale nepolapený, teda aj nepotrestaný).
Autor si v úvode k druhému vydaniu tejto knihy po tridsiatich rokoch kladie otázku: ,,Ostareli a zmúdreli sme? Alebo sme omladli a ohlúpli? Ak mám byť úprimný, neviem." Dilemu sa nepodarí rozhodnúť ani čitateľovi po posledných vetách tohto historicky poučného dielka. Hoci o životnej múdrosti autora nemožno pochybovať už len na základe predchádzajúcich próz, vek neutají. Z hľadiska autora je teda prvá veta pravdivá. Ale ak máme pri čítaní kroniky na mysli známe príslovie Historia -- magistra vitae est, tak sme ako ľudský rod omladli, možno aj ohlúpli. Jednotlivé kapitoly mocnárskeho rodu, ktorý založil svoju dynastiu v druhej polovici 14. storočia, nie sú len ,,ironickou a satirickou encyklopédiou politického ničomníctva" a odhalenie ,,mechanizmu negatívnej formy štátnej moci", ale upozorňujú že za toľko storočí sa ľudia nevedia poučiť z minulosti a približne každých tridsať rokov sa dopúšťajú rovnakých chýb. Táto kronika nás nevodí len po minulosti, veľmi živo nám sprítomňuje našu súčasnosť. Zneužívanie moci na jednej strane a zaslepenosť či hlúposť na druhej strane sú dodnes spojenými nádobami. Keď sa ľudstvu podarí oddeliť ich, potom si môžeme povedať, že sme dospeli a zmúdreli. Ján Lenčo dáva čitateľovi na okamih pocit zmúdrenia, aby ho vzápätí krutým príbehom niektorého z Fridrichov či Wilhelmov spochybnil. V tom spočíva jeho didaktické i rozprávačské majstrovstvo.
Alžbeta Kováčová
