Vyhľadávanie
Svedectvo jedného príbehu
Július Vanovič: Kronika nepriznaného času, Bratislava, Tatran 2008
Július Vanovič je čitateľskej verejnosti známy ako brilantný literárny vedec, kritik a esejista. Tentoraz sa však predstavuje ako románopisec, hoci jeho kniha bola napísaná oveľa skôr.
Je vždy trochu ošemetné hodnotiť dielo znalca literatúry, akým Vanovič nepochybne je. Veď, dá sa povedať, pre svoju prózu si môže zvoliť štýl a tvorivú metódu podľa ľubovôle – znalostí a tvorivého potenciálu na to má dosť.
V 60. a 70. rokoch minulého storočia sa do popredia románopiscov viac dostalo subjektívne prežívanie hrdinov: zrazu nemuseli byť zviazaní s kolektívom, pôsobili ako intelektuálni solitéri často s pesimistickým náhľadom na život, predtým odmietaným ako dekadencia. Aj Vanovičov hrdina Juraj B. priam oplýva skepsou, pesimizmom a trpí depresiami zo zrád ideálov. Najprv 50. roky, neskôr „bratská pomoc“ pri potláčaní socializmu s ľudskou tvárou lámali charaktery. Tých, čo odmietli prevrátiť kabát, neraz hádzali predtým aj zdanlivo blízki cez palubu. V tomto zmysle je Vanovičov román dielom aktuálne politickým, no keďže je zároveň o morálke, svedomí a viere v pravdu, možno vnímať aj jeho univerzálny rozmer.
Autor veľa nefabuloval, mnohé z opísaného prežil ako triedny nepriateľ. Zrejme aj to ho viedlo k využitiu introspekcie. Pravda, v zmysle vtedy moderných postupov, označovaných aj ako experimentálne, každú kapitolu nechal vyrozprávať cez rozmýšľanie niekoho iného. A tak rozpráva Andrea, bývalá snúbenica, Ivan, jej terajší manžel, docent a zároveň Jurajov ošetrujúci lekár, a nakoniec Zuzana, zdravotná sestra. Ohniskom ich zreteľa je Jurajov osud.
Vanovič však dokazuje, že forma štyroch rozprávačov je preňho len prostriedkom pre zobrazenie filozofie či estetiky vzdoru, ako ju nazýva v doslove Kornel Földvári. Výberom jazykových prostriedkov a štylisticky nerozlišuje protagonistov, pretože rozpráva jeden príbeh, vysvetľuje jeden celoživotný postoj. Autorov jazykový prejav je pritom vo vetách pomerne komplikovaný, rovnakú zložitosť si zachováva aj v zriedkavých priamych rečiach. Bohatstvo jazyka dokáže využívať bravúrne, pravda, niekedy s ohľadom na neustály vývoj jazyka, pociťujeme niektoré slová a výrazy ako archaizmy, čo je však pre autentickosť či citovanie z dobových prejavov prípustné. Skôr však bolia viaceré v rozprávačskej reči zbytočné bohemizmy alebo neodôvodnené pády do nízkych štýlov.
Na jednej strane je teda na škodu literatúry i spoločnosti, že sa k nám Vanovičov román dostáva s tridsaťročným oneskorením. Na strane druhej je zvýraznená jeho hodnota svedectva a pripomenutia literárnych výbojov a snáh, ktoré dnes už svojou expresivitou neudivujú, ale stále nás svojím obsahom dokážu zaujať.
Ľuboš Svetoň
