Vyhľadávanie
Bratislava, Vydavateľstvo Slovart 2011
Preklad Dana Hashimoto
Na pomedzí reality a predstáv k nám prichádza v druhej časti trilógie Kronika vtáčika na kľúčik Vtáčik jasnovidec známy protagonista Tóru Okada, tridsiatnik žijúci v rutinnom manželstve balansujúcom na hraniciach dôvery a podozrievania preniknutého vôňou parfumu od neznámeho darcu. Zatiaľ čo v prvej časti zmizne kocúr, spustiac tak prúd neočakávaných stretnutí, druhá sa začína „stratou“ manželky. Ráno hlavný hrdina zapne Kumiko priliehavé šaty, objaví nový parfum, vypočuje si sugestívny príbeh nadporučíka Mamiju, ktorý mu doručí dar – prázdnu škatuľu od zosnulého veštca. Večer Kumiko nepríde domov. Svet hlavného hrdinu sa dáva do pohybu. V prvej časti trilógie Tóru počúval iných, teraz nastáva čas, aby sa započúval sám do seba, pretože nielen kocúr a manželka, ale i vtáčik na kľúčik, ktorý svojím spevom naťahoval pružinku nového dňa, zmizol zo záhrady a z jeho života. Na scénu prichádza známe panoptikum bizarných postáv, ich zahmlený význam sa začína rozjasnievať. Podľa príkladu nadporučíka Mamiju protagonista vlezie do starej studne v opustenej záhrade. No na rozdiel od Mamiju si pribalí zásoby vody a poistí sa závesným rebríkom. Prostredníctvom násťročnej susedy, nositeľky reality, autor rozohráva krátku partiu úzkosti – dievčina vytiahne rebrík a uzavrie poklop. Kým Mamija vďaka pätnástim sekundám prenikajúceho slnka na dno studne dokázal prežiť a nezomrel, vlastne nedokázal zomrieť nemožnosťou precítiť ani seba samého, Tóru až príliš vníma svoj fyzický a psychický stav upätím sa na príchod susedky symbolizujúcej oslobodenie. Izolovaný od vonkajšieho sveta sa vracia do minulosti a prichádza k poznaniu: „Ja budem veru človek, ktorého vytvorili kdesi inde… Ja som len akousi križovatkou, pre človeka, ktorý si hovorí ja.“ Na konci krátkej osobnej drámy na stole nachádza list od manželky plný vyznania. Úprimná spoveď ostro kontrastuje s protagonistovou doterajšou povrchnou optikou. Svet hrdinu sa zmieta medzi snom, kde súloží s Krétou, dávnou obeťou násilia Kumikinho brata, a hlasom patriacim neznámej žene. Bizarne fyzicky poznačený pobytom v studni sa napriek varovaniam rozhodne ostať doma, pretože dobré udalosti sa oznamujú potichu… V živote hrdinu nastávajú radikálne zmeny a niekde medzi riadkami cítime, že sú iba predzvesťou istého (s)poznania. V susedstve búrajú starý dom aj so studňou, z Tórovho okolia odchádzajú (a odišli) ženy tvoriace rámec doterajšieho života: lolitkovská susedka i Kréta s novozískanou identitou. Bol list Kumiko listom na rozlúčku, alebo skrytým volaním o pomoc? „…na svete nie je nič krutejšie než prázdnota, keď človek nemá nič, po čom by túžil.“ Tóru Okada však túži neprestajne. Chce znova zachytiť tichý hlas, ktorý sa má ozvať. A v závere druhej časti vynikajúcej trilógie spozná, komu patrí.
