Kronika vyrovnávania sa s nočnými morami

Peter Bilý: Inzerát na život, ktorý som nechcel žiť. Bratislava: Vydavateľstvo Slovart, 2012
Básnik a prozaik Bilý románom Inzerát na život, ktorý som nechcel žiť poetikou a zameraním nadväzuje na svoju predchádzajúcu tvorbu a zároveň ju prekračuje. V prvom rade opúšťa klerikálny rámec deja a nahrádza ho univerzálnejším spoločenstvom ľudí v pote tváre dorábajúcich chlieb svoj každodenný. Pravda, nie v rurálnom slova zmysle, ale v modernom technickom svete. Autor zvečňuje hľadanie humanity. Pozadím je odcudzený svet tvorený nielen susedmi, pracovníkmi pohrebnej služby, spolupracovníkmi, ale aj vlastnou rodinou. V komorne načrtnutej fabule členenej na tri časti podľa vzťahu k cudzote a necitlivosti sveta (Mimo hry, Svet živočíšnej ríšeInzerát na život) sa posúva protagonista, tridsiatnik. Už názov prvej časti napovedá o outsiderstve, ktoré si v súžití so starcom, svojím starým otcom, tridsiatnik dobrovoľne zvolil v mimomestskom vyhnanstve. No tretia časť prináša katarziu: návrat po smrti starca naspäť do mesta s odlišnou preferenciou hodnôt v duši spojenou, paradoxne, aj s malým, ale predsa tiež materiálnym zbohatnutím.

Všetko je však relatívne. Bilý „vpašoval“ do svojho textu vzťahovú minidrámu mladého protagonistu a predstaviteľov katolíckej cirkvi, opätovne, priam programovo do pokojných kontextov vráža vulgarizmy a ani tentoraz sa neodpútal od tém a prostredí, ktoré sčasti v niektorom zo svojich „ja“ prežil alebo si prinajlepšom zoširoka vypočul.

Bilý má zmysel pre skratku a strih, nepôsobí rozvláčne a napriek množstvu reflexie a drobných poetických čarovaní v próze, ktoré pôsobia lahodne ako domáca desiata uprostred hladného školského dňa, čitateľ sa textu nedokáže nasýtiť. Nedopovedané a nedovysvetlené zostávajú niektoré pasáže knihy o vzťahu k matke alebo o spätosti so starým otcom… Otáznikov k rebélii voči istou linkou naznačenému životu, k rebélii ako k životnému programu odlišnosti, je viac. Možno sa rovnako viac o nej dozvieme znovu z nasledujúcich diel, zatiaľ sme sa však dozvedeli o tézach vzbury, a o spôsobe, akým to Bilého postava zrealizovala, no menej o vnútornom prepracovaní sa k vzbure.

Bilého kniha je súkromnou kronikou vyrovnávania sa s nočnými morami, ktoré predestinovali naše napriek všetkým vzburám stále do určitej miery predvyšliapané chodníky života. Možno to brať aj ako Kainov znak. Napriek predurčeniu autorov osamelý pútnik vidí aj výzvy tohto putovania. S každým novým stretnutým životom alebo odchodom starého sa svet mení, tak ako sa hora mení rúbaním velikánov a sadením malých stromčekov. Pravda, to prirovnanie k hore na Bilého prózy nesedí, lebo autor je nekompromisne sústredený na človeka, na jeho napnutý vráskavejúci krk, po ktorom prechádza nabrúsená britva.