Všetko je však relatívne. Bilý „vpašoval“ do svojho textu vzťahovú minidrámu mladého protagonistu a predstaviteľov katolíckej cirkvi, opätovne, priam programovo do pokojných kontextov vráža vulgarizmy a ani tentoraz sa neodpútal od tém a prostredí, ktoré sčasti v niektorom zo svojich „ja“ prežil alebo si prinajlepšom zoširoka vypočul.
Bilý má zmysel pre skratku a strih, nepôsobí rozvláčne a napriek množstvu reflexie a drobných poetických čarovaní v próze, ktoré pôsobia lahodne ako domáca desiata uprostred hladného školského dňa, čitateľ sa textu nedokáže nasýtiť. Nedopovedané a nedovysvetlené zostávajú niektoré pasáže knihy o vzťahu k matke alebo o spätosti so starým otcom… Otáznikov k rebélii voči istou linkou naznačenému životu, k rebélii ako k životnému programu odlišnosti, je viac. Možno sa rovnako viac o nej dozvieme znovu z nasledujúcich diel, zatiaľ sme sa však dozvedeli o tézach vzbury, a o spôsobe, akým to Bilého postava zrealizovala, no menej o vnútornom prepracovaní sa k vzbure.
Bilého kniha je súkromnou kronikou vyrovnávania sa s nočnými morami, ktoré predestinovali naše napriek všetkým vzburám stále do určitej miery predvyšliapané chodníky života. Možno to brať aj ako Kainov znak. Napriek predurčeniu autorov osamelý pútnik vidí aj výzvy tohto putovania. S každým novým stretnutým životom alebo odchodom starého sa svet mení, tak ako sa hora mení rúbaním velikánov a sadením malých stromčekov. Pravda, to prirovnanie k hore na Bilého prózy nesedí, lebo autor je nekompromisne sústredený na človeka, na jeho napnutý vráskavejúci krk, po ktorom prechádza nabrúsená britva.