Vyhľadávanie
Jaroslav Rumpli
Kruhy v obilí (Krátke dejiny death metalu)
Bratislava, Vydavateľstvo Slovart 2010
Jaroslava Rumpliho (1971), nováckeho svetobežca, majú mnohí zaškatuľkovaného ako autora dezilúzie, nihilizmu a postmodernistickej dekadencie. Aspoň takýto interpretačný status prisýtený ideológiou lieta v slovenských médiách po jeho dvoch knihách, ktoré to svojimi názvami (Svet je trest – 1999 a V znamení Hovna – 2008) akoby potvrdzovali. Lenže nepotvrdzovali. Kto knihy naozaj prečítal, ľahko sa zorientuje, že Rumpli nielenže vie, čo sa v hlavách súčasníka skutočne deje, aké civilizačné peklá treba absolvovať, aby sa mohol akýkoľvek relevantný súd vôbec vysloviť, ale aj to, že hlavy bytostne súvisia s bytím a že bytie je zásadne optimistické. V oboch knihách je autor predovšetkým inovátor románových technológií. Jeho inovátorstvo však nie je ani tak motivované vonkajšími príznakmi formy, štýlu či aktuálnej tendencie, ako neodvodenými autorskými pohľadmi na skutočnosť ľudskej existencie zastieranej hmlovinou podmienečných právd či poloprávd. Rumpli v oboch svojich knihách dokázal, že ak chceme napísať pravdu o takzvanej skutočnosti, musíme ju najprv nanovo vytvoriť. A to je pravda o jeho doterajšej tvorbe, ktorej netreba dávať ani plusové, ani mínusové, tým menej ideologické znamienka, aby mohla byť pravdou umeleckého hľadania, lebo len tak môže mať ako pravda nejaký zmysel. Azda z tejto autorskej originality pochádzajú nedorozumenia v interpretácii Rumpliho kníh i v jeho povrchnom zaškatuľkovaní.
Román Kruhy v obilí je naozaj zložitou štruktúrou „rozpadnutou“ na 181 dvojstránkových segmentov, ktoré sú na prvý pohľad o tom istom, no v románovej skutočnosti znamenajú predovšetkým zásadné posuny vo videní témy, neustále problematizovanej či už vstupmi rozprávača alebo vstupmi postáv. Vďaka tomuto permanentnému pluralizovaniu sa román stáva polytematický a skutočne mnohohlasý, napriek tomu, že má jediného rozprávača. Pokojne by sme ho mohli pokladať za román o metafyzike života, alebo za román o exluzívnych menšinách a úchylnosti, román o hudbe, o ľudskej zodpovednosti či nezodpovednosti, za román o láske, nemotivovanom súručenstve ľudí, výstrednosti, odmietaní spolužitia, umeleckom poslaní. Je naozaj o tomto všetkom, ale súčasne je o čomsi viac: o presahoch každej z týchto tém do života jednotlivca a o rozdielnom individualizovanom prežívaní tohto konglomerátu vzťahov, pocitov a vízií v každom subjekte, ktoré však nikomu nebráni byť účastným na zázraku života a jeho nepredvídateľných meandroch. Takže román napokon nie je ani tak o postavách, ako o neuchopiteľných dimenziách pravdy, ponúkajúcich sa doslova nevyčerpateľnej autorskej schopnosti prekračovať hranice viditeľného a vstupovať do priestorov prístupných iba fantázii. I keď terčom Rumpliho analytického výskumu, prestúpeného čiernou inteligenciou a ešte černejším humorom, je jednotlivec resp. ľudské indivíduum nezmierené s kolektivizmom masového zažívania spoločenskej či ľudskej situácie a neprestajne proti nemu revoltujúce, jeho strategickým cieľom je napokon vážna a nerozložiteľná pravda bytia, ktorá sa nedá vypovedať a o ktorej sa dá najmä mlčať. Avšak práve tento cieľ spúšťa paradoxne vahadlá Rumpliho rozprávačstva: „Pretože práve to je podstatou umenia – nepovedať niečo nahlas. A predsa to povedať.“
Jednou z tematických dominánt románu je súdny proces s domnelým vrahom ženy, ktorá vznikla operáciou siamskych dvojčat, pričom jej dvojička túto operáciu neprežila. V Rumpliho románe je všetko zdvojené: od tajomnej symboliky dvojkruhov na obálke a nevyspytateľných kruhov v obilí, cez siamske dvojčatá, až po medveďom znetvorenú tvár niekdajšieho krásavca advokáta či ambivalentné vzťahy postáv k sebe navzájom i k svetu. Každá Rumplim úporne vybojovaná pravda má dva póly: áno a nie. Každá platí iba v tejto podmienenosti. A možno práve preto je v románe toľko reálnych smrtí (najmenej šesť) a napohľad prehnaných morbídností. Všetky však v autorskej licencii majú byť znamením, že ak sa ľudia nedokážu zmieriť s touto dualitou svojho bytia, nemajú veľa šancí a ich život bude viac utrpením ako radosťou. Hlavný hrdina (rozprávač), ktorý chápe dostupné rozmery vzbury, poznania i pokory môže byť preto hrdinom radostnej zvesti.
Rumpliho román preto môžeme chápať ako hodnovernú autorskú vzburu proti falošnému vedomiu v literatúre a ľudskej societe, proti nekompetencii vo výrobe právd, proti manipulácii s pravdou. Je to vskutku zmysluplná vzbura.
Alexander Halvoník
