PAVEL VILIKOVSKÝ
Krutý strojvodca
Bratislava, Slovenský spisovateľ 1996
Ani Rudolf Sloboda nebol taký skeptický k literatúre a jej vypovedacím možnostiam, ako je Pavel Vilikovský. Skepticizmus je však u oboch hybnou silou nezvyčajne exponovaného hľadačstva: hoci už možno všetko bolo vymyslené a povedané, nikto ešte nevymyslel a slovom či obrazom nezachytil konkrétne bytie. Slobodovo i Vilikovského spisovateľské nasadenie preto smeruje práve tam, kde sa končia rozumové špekulácie, kde stroskotajú mýtické konštrukcie, kde mĺknu podobenstvá a exemplá. Kde príbehy sú iba dôkazmi bezmocnosti slov a falošnou útechou skrachovanej racionality a rozprávačstvo iba spomienkou na trúfalú stvoriteľskú pýchu človeka, zlyhávajúceho všade, kde si zaumienil zaskočiť Boha, ktorého si vymyslel na svoj obraz. Sloboda i Vilikovský, jeden so šarmantnou dedinskou noblesou, druhý s racionalitou dokonalého chirurgického nástroja, odstraňujú zo smetiska ilúzií skompromitované haldy slov, aby dokázali jediné: budúcnosť literatúry je v jej ustavičnom sebapopieraní, takisto ako budúcnosť človeka je v kultúrnom osvojení si skutočností, že človek a jeho svet sú v každom momente iné a preto neuchopiteľné entity. A ak je Vilikovský naozaj skeptickejší, tak najmä vo voľbe inštrumentária svojej skepsy: neverí nielen príbehu a rozprávačstvu, ale ani spásonosnej metafyzike, z ktorej má rešpekt vari iba pred smrťou, aj to len ako faktu. A preto ani s nimi nežongluje ako Sloboda. Sedem poviedok tohto výberu to výrečne potvrdzuje.
A predsa: v slovenskej literatúre pravdepodobne niet plnších textov ako sú Vilikovského texty. Je to v tom, že autor dokáže nájsť „pre svoju náladu matematický vzorec" (Všetko, čo viem o stredoeurópanstve)! Asi áno, lebo keď nič nie je konečné a definitívne, keď existuje iba minulosť, o ktorej si možno vytvárať iba predstavy, keď je všetko pluralitnejšie, ako si vôbec človek so svojou literatúrou dokáže predstaviť, nálada je naskutku najpresnejším poznaním a vzorec jej najkonkrétnejším zovšeobecnením. Vilikovského nálada je spletencom pocitov a predstáv, Vilikovského vzorec racionalitou, ktorá tomuto spletencu dodáva neúhybnú formu. Nič tu nie je makulatúra, všetko je text, ktorý sa ani pohŕdavo nezníži k ponúkajúcim sa efektom, ale ktorý ich jednoducho obchádza, aby mohol byť iba samým sebou. Poviedka Pohrobok je napríklad rozhovorom niekdajších milencov, ktorých láska sa dávno skončila. Autora nezaujíma, prečo a ako sa skončila, ani to, či sa náhodou opäť nezačne, no zaujíma ho, aká predstava o nej zostala v jej subjektoch. Pravdaže, v každom zostala iná a nemožnosť komunikácie sa potvrdzuje opäť skutočne elementárne: nevedia sa dohodnúť ani na farbe oblečenia /. tých najmileneckejších čias, ako by sa mohli dohodnúť povedzme na citoch? Mohli by sa azda dohodnúť na spoločnej predstave, keby však predstava nebola tou najvnútornejšou podstatou každého jedinca. A tak namiesto komunikácie na seba chrlia niečo ako „larválne pomyslenia, ešte plné telesných štiav" (Včerajšia kučierka na tvojom dnešnom krku), komunikovateľné iba ak dovnútra, do vlastného vnútra. A celý vonkajší svet zatiaľ ostáva cudzou a ľahostajnou „sústavou okolností", kde „starý fatalista" musí byť „pripravený na všetko" vrátane socializmu či stredoeurópanizmu (Rómeo z epochy socialistického realizmu).
Koľko je vo Vilikovského poviedkach irónie? Pravdepodobne asi toľko ako textu, no je to takpovediac hrdinská irónia, nijaká autorská schválnosť a predstieranie, žiadne slobodovské pascičky na čitateľa, je to spôsob bytia Vilikovského slova, spôsob, ako nezblaznieť zo skepsy a zachovať dôstojnosť človeku aj napriek tomu, že sme „zaprášili svet krásnymi príbehmi, kde slová jedno hovoria a druhé znamenajú, a vy sa po ňom prechádzate nedotknutí" (Sígnan Fríjad Jusúfovi Bríjarovi). Ironická aktivita je v poviedke Celkový pohľad na Máriu B. dôstojnosťou „sliediča", ktorý vyšetruje vraždu, aj keď vie, že istá bola iba smrť, ale jej pochopenie a všetky ostatné okolnosti sa už dajú iba vymyslieť.
Nedá sa svietiť, Vilikovský si naozaj iba plní spisovateľskú úlohu svedomia sveta, alebo ak sa to voľakomu bude zdať nadnesené, tak svedomia čohosi iného. A plní si ju nanajvýš uveriteľne, pretože jeho pokorne skeptický postmoderný „realizmus" nepredstiera, ale jednoducho vie. Vie, že skúsenosť sveta je nenahraditeľná, i keď sa dá vymyslieť. Aj tieto jeho poviedky sú možno väčšmi varovaním pred vymýšľaním iluzívnej krásy pre potešenie zmyslov než čímsi, čo by chcelo zapôsobiť svojou výpovednou jednoznačnosťou.
Knižná revue 14-15/1996
