Krúženie - Ivan Kadlečík a Oleg Pastier

F. R. & G. 2014

„Obidvaja v listoch nepriamo či priamo mapujú svoje záujmy, názory...“
 

Opäť zaujímavá publikácia z tohto vydavateľstva svedčí o Pastierových editorských nápadoch. Kniha obsahuje texty z približne dvojročného obdobia, ktoré si vo forme listov vymieňali Ivan Kadlečík a Oleg Pastier až po moment Kadlečíkovej smrti (15. júl 2014). Škoda, že listy nie sú datované hoci len v edičnej poznámke. Lenže vzápätí treba uviesť, že tu nejde o klasickú korešpondenciu. V hlavnej časti sa okrem listov striedajú zápisky – poznámky z diárov Kadlečíka a Pastiera, a keďže pre tento typ kníh z F. R. & G. je typická istá symetria v kompozícii a kompozičná kolážovitosť – nájdeme ju i v Krúžení.

V klasickom románe (kniha má podtitul Fragmenty z románu) sa často stretávame s mottom: tu sú hneď dve, ďalej je to prológ a epilóg z veršov obidvoch autorov. Zaujme Poznámka pod čiarou, ktorá je netypicky umiestnená a vyznačuje sa špecifickým Pastierovým štýlom s dávkou jemne vysloveného smútku, humoru i irónie súčasne. V knihe sú aj jeho originálne kompozično-editorské postupy, keď do listov vložil napríklad úryvky z niektorých svojich rozhlasových scenárov, sú tam aj verše oboch autorov (často v podobe haiku), i verše iných, a Pastierov náčrt príhovoru k udeleniu Ceny Dominika Tatarku (2012). Nerušte kruhy – tak nazval svoju výbornú esej/doslov Ján Púček. Text pripomínajúci jeho prózy má poetický štýl, je plný metafor, symbolov, ale i citácií, autor však dokázal zachovať žáner doslovu.

Texty Kadlečíka a Pastiera sú obsahovo bohaté, nabité myšlienkami, úvahami, tvrdeniami, kritikami, impresiami, mnohé pravdy sú objavné, sentencie o základných témach vyvolávajú pozornosť, inšpirujú čitateľa. Ich listy a záznamy z diára nie sú každodenné, spomínajú v nich dôležité historické udalosti, „portrétujú“ osobnosti, citujú z ich tvorby, vykresľujú život vzácnych ľudí z dávnej i nedávnej histórie. Dôvodom je najmä nachádzanie paralely s dneškom. Objavíme tu aj obraz aktuálneho diania, pohybu v literatúre. Obidvaja v listoch nepriamo či priamo mapujú svoje záujmy, názory, sú v nich zmienky o prenasledovaní v 70. rokoch, o samizdatoch, tajných stretnutiach, jednoducho autentické spomienky týchto dvoch disidentov.

Napriek realistickým, často aj krutým a nepríjemným skutočnostiam (so silným postrehom a erudíciou), o ktorých píšu, je ich štýl vysoko poetický, pokojne by to mohla byť poézia, resp. básne v próze s prevahou reflexívnej lyriky a zvláštnej metaforickosti (osobitne u Pastiera). U Kadlečíka je zasa evidentná silná zrastenosť s prírodou, ktorej súčasťou sa cíti chcene a vedome.

Kniha je zdanlivo neukončená, Ivan Kadlečík zomrel ešte pred jej dotvorením. Oleg Pastier ju však nápadito dokončil, kompozične naznačil ubúdanie slov ako dôsledok nedokončenej korešpondencie...