Vyhľadávanie
Dvadsaťtri rokov poskytuje vydavateľ KK Bagala možnosť súťažiť o najlepšiu slovenskú prózu, ktorá do vyhlásenia výsledkov nebola publikovaná. Každý rok sú to stovky pokusov i úspechov, každý rok sa mení porota. V roku 2019 sa do súťaže Poviedka dostalo tristo prác, ktoré posudzovali Soňa Uriková, Pavol Rankov, Marek Vadas, Dominika Madro, Karol Kolbas a Mária Modrovich. Predsedníčka poroty Soňa Uriková napísala zvláštny predslov (Prestaňte písať), v ktorom je možno zbytočne prísna. Uvádza napríklad, že texty tohto ročníka spájalo to, že boli nevýznamné (s. 6), no s niektorými jej pripomienkami sa dá polemizovať, hoci, paradoxne, väčšmi sa venuje tvorbe ako umeniu vo všeobecnosti, než tvorbe prozaických textov z hľadiska výstavby. Z tohto ročníka ju nijako zvlášť nezaujali témy a žánre („Mne sa naozaj zdá, že nič také nové tento rok nebolo.“ s. 6). Okrem toho je značne didaktická; v závere doslovu hovorí: „Kto chce písať, bude, kto chce tvoriť umenie, bude, kto chce operovať, môže, ale bez školy a praxe a hádam aj talentu sa bude iba bezvýznamne špárať v mŕtvolkách“ (s. 9).
Pozrime sa teda na „nevýznamné“ prózy v tomto zborníku – osem prémiových a jednu víťaznú.
Maroš Bafia (1987) sa po dvoch neúspešných vstupoch do súťaže prihlásil aj tretí raz, teraz získal prémiu za prózu Ďakujem za svinské oči. Rozprávač hovorí v krátkych, úsečných vetách o svojich pocitoch z vnímania najbližšej skutočnosti – osobitne mamy a bytu. Vyjadruje sa hrubo ako nihilistický tínedžer, v próze je zbytočne veľa nekro-motívov, ktoré sú istým spôsobom násilné, naturalisticky nepríjemné. Rozprávač trpí menejcennosťou pre svoj výzor a ešte iné defekty. Autor zvolil kompozíciu, keď je na jednom mieste veľa zla a špiny, pritom je to próza takmer bez deja, pripomína zábery vhodné do filmu. Bafia sa pokúsil o vykreslenie psychicky poznačeného jedinca vo veľmi citlivom období života človeka.
Ivana Csalová (1995) vytvorila Anatómiu zvuku. Táto próza štýlom, lexikou a ladením viac inklinuje k reflexii a eseji, či dokonca k poézii než k poviedke. Spája sa v nej odbornosť s lyrickosťou. Na jednej strane je to štúdia o zvuku, na druhej štúdia o nedoslýchavom človeku a o ohľaduplnosti počujúceho voči nepočujúcej. Ide nesporne o zaujímavý text, bolo by ho však treba prebrúsiť, obsahuje napríklad aj nedôslednosti – protirečenia.
„Predtým som dokopy nič nezažil, ale teraz môžem úprimne vravieť, že som už videl naozaj všetko. Teraz ma skutočne hocičo neprekvapí“ (s. 63). Takto sa vyjadril rozprávač v poviedke Nelipnú, ktorú napísal Peter Getlík (1990). Autor zvolil zaujímavú kompozíciu, keď z jedného drobného motívu odvíja príbeh. Motívy sú živé, svieže (použil aj slangové a nespisovné výrazy) a predstavujú rozprávačove zážitky a skúsenosti z detstva, ktoré sa prelínajú so snami. Tie pramenia v reakciách chlapca – protagonistu na reálny svet, ktorý sa mu potom odráža práve v snoch.
Nicol Hochholczerová (1999) získala prémiu za poviedku druhý raz. V aktuálnej súťažnej próze Soul kitchen sa jej protagonistka „hnevá na vlastný talent“. A má prečo. Autorke sa vydarila menej ako jej prvá prémiová próza v r. 2016. V Soul kitchen zmenila poetiku, pridala síce humor, ale, žiaľ, aj isté didaktizujúce prvky, a tak má čitateľ pred sebou takmer fejtón.
Aj Martin Longa (1984) je prémiovo úspešný druhý raz (predtým Poviedka 2014). Paulína Milerová, o ktorej sme snívali sa dobre číta, je to svieže, seriózne a vtipné rozprávanie s vhodne zakomponovanými lyrickými časťami, má napätie, zaujímavosť a pútavosť. Protagonisti, skrachovaní vysokoškoláci, zažívajú priveľa dobrodružstiev, prežívajú priveľa náhod, až sa dá povedať, že účinnosť do istej miery potláča hodnovernosť. Žiaľ, autorovi sa záver prózy nevydaril.
Michaela Macejková (1995) je, zdá sa, autorka sčítaná, pretože v jej próze Pavlove rajčiny cítiť isté inšpirácie. Začiatok prózy je trocha klišéovitý; bolo treba použiť menej lyrizujúcich prvkov, lebo žiadaný kontrast nedobrého partnerského vzťahu a lyrickosti je zbytočne preexponovaný. Pozitívne je použitie leitmotívov.
Hlavnú cenu v Poviedke 2019 získala Dominika Moravčíková (1992) za prózu Teplokrvný druh. Text má množstvo motívov rozvinutých do príbehov, má však svoju súdržnú kompozíciu, dejovú líniu, ktorá prináša aj isté primerané napätie. Motívy, ba celý príbeh je veľmi zvláštny, typy postáv (najmä tri deti), ich charakteristika a vzájomné vzťahy sú netradičné. V próze je hlboké tajomstvo, nevypovedané priamo, naznačené v nereálnych motívoch a mýtoch.
Jakub Spevák (1996) – účastník viacerých literárnych súťaží – napísal poviedku Trombus, ktorá má tragikomický úvod s odborným výkladom problému. Ide o fantáziu vytvorenú z reálnych detailov, pravdivých súčastí skutočnosti, miestami trocha nevkusnými, ale možnými. Protagonista je zvláštny, možno ho vnímať aj ako psychicky chorého, snívajúceho či so silnými predstavami alebo asociáciami. Všetko sa mu zdá byť sivé, má neustály pocit ohrozenia, život a vzťahy sú podľa neho monotónne. Má túžbu zmeniť to, no nedokáže predstavy uskutočniť. Autor vytvoril obraz faktického umierania človeka i umierania človeka v zanedbanom, prirodzene nefungujúcom životnom prostredí. Zvolil nesporne zaujímavý spôsob výpovede.
Aké sú to deti, čo zbierajú staré veci zo zatopených domov po vypustení priehrady? Na to odpovie poviedka Zátoka, s ktorou súťažila Petra Stračiaková (1992). Ide skôr o prózu pre mládež (pre tínedžerov), plnú napätia, dobrodružstiev, je v nej aj dosť násilia a zla vo vzťahoch medzi deťmi. Pritom sa však množstvom motívov, viet i klišéovitého vyjadrovania vypovie pomerne málo.
Nemožno očakávať, že prózy ocenené v súťaži Poviedka budú bez nedostatkov. Viaceré si vyžadujú ešte prácu – v kompozícii, štylizácii, lexike, niekde by sa žiadalo viac hodnovernosti a menej efektov. Čitateľa by možno zaujímali seriózne či serióznejšie informácie o autoroch. Niektorí totiž svoje portréty poňali iba humoristicky. Zaujímavosťou vo všetkých ročníkoch Bagalovej súťaže je to, že väčšina autorov/autoriek študovala či študuje scenáristiku a tento fakt je u mnohých cítiť v štýle ich próz, čo zväčša prináša „úžitok“. Neprestaňte písať!
