Vyhľadávanie
Michal Hvorecký svojím novým románom Tahiti chcel napísať knihu o Štefánikovi. Možno. A možno vôbec nie, autorské stratégie bývajú vec záhadná. Napísal však knihu o každom z nás. Napísal o človeku. O spoločnosti. O tom, ako spolu (ne)vieme žiť. A to je potom jedno, či je to na Slovensku, Novom Slovensku alebo na Tahiti. Podstata sa ukrýva v škrupine – to Hvoreckého rozprávač veľmi dobre vie, preto je v knihe prítomný návratný motív mýtického zrodenia sa zo škrupiny.
Hľadanie archetypálnych súvislostí, pravdy, na ktorú sa možno spoľahnúť, alebo nádeje, ktorá povedie životom, sa prepletá so všadeprítomnými stereotypmi, predsudkami a zavádzaním či dokonca popieraním základných ľudských práv a slobôd. V románe čítame o ohýbaní pravdy v období maďarizácie a neopodstatnenej nenávisti voči utečencom vedeným Štefánikom, smerujúcim na ostrovy s cieľom vytvoriť nový štát: „A vôbec, čo sú to za utečenci? Veď všetko majú! A ako sú oblečení! Vôbec nevyzerajú zle! Zato my nemáme ani kôrku chleba do úst. (...) Určite prinášajú nebezpečné choroby, epidémie. Východ je nimi povestný. Tam sa ešte vyskytujú nákazy, aké sme už v našej časti sveta potlačili“ (s. 87). Ak by sme viaceré vety vytrhli z kontextu, rovnako dobre by fungovali samostatne („Okolnosti sa zmenili, ľudia nie. Na zvrat k lepšiemu neostával čas“, s. 43; „Umlčíme rozvracačov a kaviarenských povaľačov. Zničíme protinárodné sily! Eliminujeme parazitov. Novinári sú najväčší nepriatelia národa.“, s. 64).
V aktuálnej dobe všadeprítomných fake news používa Hvorecký historický námet diela práve na zvýraznenie toho, čo neustále žijeme. Naplno teraz rozvíja, čo začal už svojím predchádzajúcim románom Trol. Snaží sa uchopiť dobu, v ktorej sa jeho postavy ocitajú, univerzálnym spôsobom, bez ohľadu na to, či ide o 21. alebo 19. storočie. Skutočná história sa v Tahiti koniec koncov aj tak stáva alternatívou, pri viacnásobnom prevracaní reality je len jednou z možností, ako na svet nazerať, ako ho čítať, ako mu rozumieť. Špecifickú úlohu pri tom zohráva črta autorovho rukopisu, na ktorú sme v jeho textoch zvyknutí už od jeho raných diel, a síce schopnosť sugestívnym spôsobom opísať bizarnosť situácie („túžil na prvej slávnosti v exile vidieť, kam krajanov priviedol, z oblohy pozorovať, ako postupuje kolonizácia, ako sa rozširujú kokosové plantáže, ako rýchlo pribúdajú nové slamené chatrče, kde-tu aj s čičmianskymi a detvianskymi vzormi“, s. 14). K dokresleniu zvláštnym spôsobom hodnovernej bizarnosti prispieva aj detailne prepracovaná grafická úprava diela, ktorú mal na starosti Palo Bálik. Za slabú stránku knihy naopak možno považovať nie najšťastnejšie slovné spojenia, ktoré mohla odstrániť dôslednejšia redakcia (napr. na s. 53: „vytvorili na vytvorenie republiky vhodné podmienky“), no takisto neodstránené preklepy, zbytočne narúšajúce celkový dojem z textu. Nie celkom funkčná je časť o spisovateľke, Štefánikovej pravnučke, ktorá v roku 2020 publikuje utópiu o tom, ako by osud tahitských Slovákov vyzeral, ak by zostali žiť v Uhorsku a časom získali samostatnosť. Táto kniha v knihe, osud rauti, teda rozprávačky starodávnych príbehov, mohla byť do románu zasadená organickejšie, prípadne získať väčší priestor. Takto totiž predstavuje sugestívnu, ale nerozvinutú líniu Tahiti.
Nepomerne väčší rozsah je poskytnutý zobrazeniu okupácie Hornej zeme, z ktorého plasticky vystupuje zachytenie bizarnosti procesu zovšednenia násilia. Negatívne javy sú opísané dynamicky a živelne, rovnako aj následné vykreslenie utečeneckej Dunajskej cesty po odchode z územia dnešného Slovenska na Tahiti s cieľom vytvoriť Nové Slovensko.
Proces udomácňovania sa Slovákov na Tahiti opäť nešetrí drsnými opismi javov, ktoré majú veľmi čítavý charakter („Ľudia zbierali jedy a zbrane domorodcov, učili sa neznáme rituály, zamestnávali sa stovkami maličkostí, aby sa udržali v bdelom a jasnozrivom stave“, s. 123) a zároveň sa dotýkajú kľúčovej otázky hľadania možností ľudského spolužitia v neobvyklej situácii. Román detailne zobrazuje konflikty s francúzskymi učiteľmi, ktorí prišli na Tahiti vyučovať, vplyv francúzskej kontroly brániacej osamostatneniu Slovákov na danom území, vznik radikálnej mládežníckej organizácie, ktorá odmietla ďalší prílev utečencov do krajiny, ale aj ničivé následky hurikánu, ktorý krajinu zasiahol, a následné čiastočné spojenie prišelcov s domorodými obyvateľmi a krehkú nádej na zlepšenie ich vzájomných vzťahov. Hvorecký buduje svoj príbeh za pomoci alegórie kolobehu zla a nepochopenia, ktorý sa nezastavuje, ale neustále plynie a poháňa sám seba vpred, a je len na ľuďoch samotných, či ho prelomia.
Michal Hvorecký počas uvedenia knihy v Pistoriho paláci na otázku, v čom sa jeho utópia odlišuje od tých, ktoré si pod týmto názvom žánru automaticky predstavíme, odpovedal, že vytvoril nový typ utópie, ktorá nie je len idealizovaným obrazom spoločnosti, ale pomenúva aj veci, ktoré v nej nefungujú. Môžeme spolu s autorom o takomto „rozšírení“ žánru polemizovať. Môžeme sa pýtať na ďalšie špecifické znaky jeho tahitsko-slovenskej utópie. Ale oveľa dôležitejšou otázkou je, koľko z Hvoreckého „svojho druhu“ utópie môžeme v nejakej podobe každodenne vnímať okolo seba a ako veľmi sme schopní si to uvedomiť. Či už sa následne chytíme valašky, surfu alebo pera, je len vecou individuálnych preferencií.
