Recenzia
Elena Ťapajová
07.07.2018

Kto nechce vidieť, nevidí

„Počúvanie a čítanie osobných príbehov nevyrieši problémy. Umožňuje nám však pozrieť sa na svet očami tých druhých. Pochopiť, ako málo sme ovplyvnili prostredie a podmienky, do ktorých sme sa narodili. Znovu si uvedomovať, aké je nebezpečné zovšeobecňovanie. Premýšľať. Vcítiť sa. Spracovať.“
 
Tieto slová sú z úvodu ku knihe Cigánka. Pôvodne som ich bagatelizovala, rovnako ako podtitul Skutočný príbeh o živote v dvoch svetoch. Takzvaných príbehov zo života som totiž ako dlhoročná publicistka mala možnosť čítať viac ako dosť. Lenže spôsob, akým svoju životnú skúsenosť pretavila do slov Janette Motlová Maziniová, ma viac než prekvapil, vyslovene ma až „dostal“. Knihu som prečítala na dúšok, za jednu noc. Rezonuje však vo mne ešte dnes. Postupne som si našla na internete materiály o knihe, ktorá vyšla tento rok v druhom, rozšírenom vydaní (prvé vydanie je z roku 2012). Ako vydavateľ figuruje Technická univerzita vo Zvolene a Centrum environmentálnej a etickej výchovy Živica.
 
V gadžovskom svete
Knihu tvorí vlastne monológ Janette, ktorú jej mama napriek rodnému listu volá Kristínka. Narodila sa v roku 1973 v Trenčíne ako dcéra dojičky a pastiera kráv. Od malička bola priam hladná po vedomostiach. Bola posadnutá čítaním a mala šťastie, že už v ranej mladosti stretla tri skvelé „gadžovky“. Dve jej boli akoby druhými mamami: učiteľka na základnej škole, ktorá ju naučila spisovnú slovenčinu; a knihovníčka v malej miestnej knižnici, tzv. Teta Knižná, ktorá ju naučila knihy nielen čítať, ale im aj rozumieť a diskutovať o nich. Tretia bola jej priateľka Lenka z gymnázia.

Janette sa úprimne vyznáva z toho, ako veľmi chcela „zapadnúť do kolektívu“ a pokúšala sa vybieliť si kožu i dušu. Až kým sa vyrovnala s poznaním, že pre jedných bude vždy príliš tmavá a pre vlastných zas príliš biela. Otvorene hovorí o predsudkoch, s ktorými sa stretávala a stretáva dodnes. Navyše sa tesne pred maturitou pridali i zdravotné problémy s epileptickými záchvatmi. A po vydaji za svoju prvú lásku, Róma-diabetika, problémy s cukrovkou a jej komplikáciami u prvorodeného syna. Choroby sa obávala natoľko, že muža presvedčila, aby druhé dieťa – dievčatko – radšej adoptovali. Rodina sa nakoniec pre manželovu neovládateľnú žiarlivosť predsa len rozpadla. Mimochodom, dnes je Janette druhý raz šťastne vydatá (za gadža) a porodila tretie dieťa. Ale, ako konštatuje: „Vždy budem Rómka, ktorá žije v gadžovskom svete.“

Zaujímavé sú jej postrehy o „zrážkach“ dvoch štýlov života. Napríklad prvé stretnutia s ústnou hygienou. Alebo typická rómska vlastnosť, deliť sa s ostatnými, myslieť na nich, pomôcť im, neuvažovať však dopredu, ale tešiť sa z toho, čo práve je. Napríklad: keď má Róm peniaze, treba ich hneď minúť a poriadne sa najesť. Čo bude jesť o týždeň, o to sa nestará. Podobne sa nestará o to, či splatí, čo si bez ostychu napožičiaval. K tradíciam totiž patrí aj akési spoliehanie sa na to, že sa niekto (napr. rodina alebo štát) postará...
 
K porozumeniu
Na druhej strane je tu „gadžovská“ predpojatosť, neschopnosť empatie. Je také ľahké hneď odsúdiť, zaškatuľkovať, nenávidieť. V jednom z rozhovorov Janette hovorí: „Knihu som písala s jediným cieľom – aby ľudia, ktorí prichádzajú do kontaktu s malými rómskymi deťmi, vnímali, že to, čo z nich vyrastie, majú v rukách aj oni a nemôžu sa tváriť, že všetko majú v rukách len Rómovia samotní. Viem, že mnoho Rómov s mojím pohľadom nesúhlasí, lenže svoj vlastný príbeh zmeniť neviem... Kto nezažil, nevie. Kto nechce vidieť, neuvidí...“

Na internete sa o autorke píše, že vyštudovala sociálnu prácu na Fakulte sociálnych vied a zdravotníctva Univerzity Konštantína Filozofa v Nitre. Pracovala ako poistná poradkyňa, robotníčka, asistentka učiteľa na základnej škole, manažérka pre vzdelávanie na Úrade splnomocnenkyne vlády SR pre rómske komunity, projektová manažérka, externá koordinátorka programov podpory a vzdelávania rómskych detí a mládeže, v neziskových organizáciách a medzitým založila a krátko viedla Rómsky inštitút. Za blogy na sociálnych sieťach získala v roku 2009 Novinársku cenu a neskôr národnú cenu v európskej novinárskej súťaži Za rozmanitosť, proti diskriminácii.

Možno literárne spracovanie autobiografického príbehu nie je celkom vyvážené a možno mať isté výhrady k celkovej koncepcii a stavbe diela. Ale v tomto prípade je omnoho dôležitejšie to, že tá kniha vôbec vznikla, podstatné je, čo sa v nej hovorí a ako oslovuje rôzne vrstvy a generácie našej spoločnosti práve dnes, keď sa tak polarizuje. Nie nadarmo je aj v knihe samotnej zmienka o projekte Živé knihy, v rámci ktorého sa mladí stretli aj s autorkou. V závere svojej knihy Cigánka píše: „Občas potrebujeme vidieť, aby sme uverili. Občas potrebujeme vidieť, aby sme sa odhodlali. No na to, aby sme pochopili, musíme počúvať.“ Dodávam: Občas musíme čítať, aby sme dokázali pochopiť. Takže: vďaka.
 
Elena Ťapajová