Recenzia
František Hruška
19.10.2022

Kto sú vlastne zberatelia

Keď sa spoľahneme na zábery z televízie, zberatelia tvoria malú skupinu miliardárov, ktorí prostredníctvom nastavených sprostredkovateľov míňajú na aukciách milióny za vychytené umelecké diela, ale keď sa pohráme trochu so slovami, zberačmi sme boli všetci odpradávna, ešte skôr, ako sme sa stali poľnohospodármi. Kto sú teda dnešní zberatelia v skutočnosti? To nám vysvetlí Ivan Melicherčík vo svojej knihe Čo to vlastne zbierame? Názov knihy síce upriamuje pozornosť skôr na to, čo sa zbiera, ako na tých, ktorí to zbierajú, ale keď sa pozrieme na názvy predchádzajúcich Melicherčíkových kníh, O zberateľstve alebo Delirium collectoris (2004), Zberateľ alebo zmluva s diablom (2012), Zberateľ, príbeh bez konca (2018), zistíme, že v tejto činnosti spiritus movens zostáva vždy zberateľ, lebo on sa rozhoduje, či bude zbierať a čo bude zbierať. A tak je to aj v jeho poslednej knihe, preto sme si dovolili parafrázovať jej názov.  

 „Sú to myšlienky, názory, postrehy rýdzo osobného charakteru, úvahy o vážnych veciach i odľahčené príbehy so zrnkom humoru, ako som si ich ad hoc prepísal z bloku.“ Takto autor výstižne charakterizuje svoju knihu. Hneď na začiatku si kladie otázku, kto je zberateľ, a jeho poznámka „zberatelia majú spoločné iba jedno: každý je iný“ naznačuje, ako ťažko sa na ňu odpovedá. Veľkou zberateľkou bola Holanďanka Helene Kröllerová-Müllerová, no aj Švajčiar Bruno Stefanini, ktorý zbieral všetko, vzácne sochy i detské kočíky, kým ho nazbierané predmety nevytlačili zo zámku, kde býval, do pivnice, v ktorej zomrel. Šporovlivý maniak bol aj Kanaďan Alfred Bader, ktorý šiel oblečený ako trhan vydražiť obraz od Velàzqueza.

Podoba zberateľa však pre neho nie je abstraktnou úvahou teoretika umenia, ale intímnym vyznaním, zhrnutím vlastnej skúsenosti z celoživotnej púte svetom umenia. „Čo do trvácnosti je na tom zberateľstvo v porovnaní s ľudským životom lepšie.“ To je prvá veta jeho poslednej knihy. O krehkosti ľudskej existencie sa autor presvedčil, keď mu v roku 2020 praskla aorta a telo hrozilo, že nedovolí duši, aby šla ďalej za svojím snom. Ivan Melicherčík má však tuhý korienok. Presvedčil ma o tom, keď mi rozprával, za akých hrozivých okolností prichádzal počas vojny na svet. Nechýba mu však ani sila ducha, ktorá sa prejavila hneď, ako sa oslabené telo začalo zotavovať. Spomienky a myšlienky vírili v hlave a bola škoda nechať ich uletieť. Je obdivuhodné, že v jeho poznámkach ani v takomto období nechýba humor.

Môže sa ešte raz vrátiť k svojej prvej láske, Zdeňkovi Burianovi, aspoň okrajovo spomenúť príhody kamaráta Jana Švankmajera s prevozom častí zvieracích tiel cez hranice, upozorniť na srbské a chorvátske umenie, ktoré je u nás menej známe, ale s ktorým sa on vďaka svojmu novinárskemu povolaniu zoznámil hneď na začiatku svojej zberateľskej cesty. Nechýba ani zmienka o kovačických naivných maliaroch, ktorým voľakedy pomáhal prenikať do sveta a dnes musí skonštatovať, že komercia sa nevyhýba ani amatérom. Zamýšľa sa aj nad povahou moderného umenia, lebo „zberateľstvo a umenie sú spolužiaci od prvej triedy“.

Z jeho myšlienok, názorov a postrehov vyplýva, že zberateľ musí byť aj rázny a rýchly, keď chce získať objekt svojho záujmu. Musí vedieť uplatniť ďalšiu skúsenosť dávnych predkov: musí byť nielen zberač, ale aj lovec.   

Želanie, ktoré na záver svojho príhovoru v tejto knihe vyslovil Miroslav Procházka, ukazuje, že zberatelia sa na našich dávnych predkov podobajú väčšmi ako my ostatní, oni sú nielen zberatelia, ale aj lovci.

Ivan Melicherčík: Čo to vlastne zbierame? Z notesa zberateľa umenia

Bratislava: Devin publishing, 2022