Vyhľadávanie
Keď staré dýcha novotou
Miroslav Bartoš: Kto ťa pohladí
Žilina, Knižné centrum 2003
Podivne, priam anachronicky znie básnikovo venovanie jeho zbierky Kto ťa pohladí (2003) rodnému Liptovu a jeho novému domovu Turcu. Domov je adresát, ktorý variuje nejedna historická epocha alebo etapa vývinu poézie. Zaujímavým sa preto stáva spôsob, akým sa Bartoš vo svojej básnickej knihe s touto témou vyrovná. Jeho kniha i napriek tradičnej dikcii prináša zrelú básnickú výpoveď, ktorá obsahuje zmes kultivovanej intímnej lyriky, vyznaní a príležitostných básní. Navyše svoj dosah roztvára a zbavuje sa nechuti prekročiť hranicu súkromia, keď sa v závere dotkne spoločenských tém.
Autor doplnil zbierku ilustráciami komplementárnymi s básnickým textom – slovo a obraz sa spolupodieľajú na vytváraní umeleckého zážitku. Za textami cítiť prežité, ťarchu skúseností, ale i ľahkosť zmierenia. Zistenia, ktoré sa dostavujú časom, po strastiach zdĺhavej reflexie, po prekonaní bolesti zo strát a omylov vedú v básni k presnosti a k jednoznačnosti vyjadrenia.
Pri spracovaní problematiky partnerských vzťahov básnik obrátením perspektívy pohľadu vytvára magnetické pole, ktoré je predpokladom zblíženia. Podobnú stratégiu dostredivosti uplatňuje pomocou básnických figúr. Napríklad prostredníctvom anafory približuje subjekt k objektu, a to nielen z pohľadu vzdialenosti, ale i v perspektíve väčšieho porozumenia, na podklade ktorého sa neskôr môže zrodiť dôvera: „Ako zrkadlo / ktorým si vošla / a hneď vystúpila ale iná // Ako obzor /čo sa pohol / aby nazrel za svoj chrbát // Ako prst / ktorý sa zapichol do prázdna / aby pocítil jeho ostrosť // Ako les / v ktorom som ťa už na začiatku / obnažil a zmenil na lúku“ (s. 10). Všadeprítomný inšpiračný zdroj krajiny a zeme sa tu dômyselne prekrýva s motívmi ženy a erotiky tak, že sa ženské telo a jeho proporcie prirovnávajú k pohoriam a objavujú sa v skrytých alúziách na prírodné reálie. V kontexte takto ponímanej lyriky s výraznými ruralistickými a naturalistickými prvkami je vlastne žena synonymom zeme, zem metaforou ženy a žena i zem manifestáciou toho istého.
Bartošova poézia je plná pochybností o sile slova a poézie, o sebe samom, či o spoločenskom vývoji. Vzhľadom na tieto pochybnosti je domov konštantou, útočiskom. Bartoš si kladie viacero básnických otázok, ktorých výsledkom je skľúčenosť z nemožnosti dialógu – dvojnásobná skľúčenosť, pretože kvôli tejto nemožnosti ostávajú odpovede prikryté tichom a tajomstvom. Básnik narába s tichom, prezentuje pokoj a harmóniu, no aj opačne generuje rôzne odtiene citu a napätie v atmosfére básne. Využíva vyjadrovacie prostriedky tradičnej poézie, cez Plávku a Kostru ide si po ne niekedy až ku Kraskovi. Nie vždy sa mu však darí uplatniť tieto prostriedky inak, novým spôsobom. V básnických textoch takisto ruší, a miestami pôsobí lacno, grafické zvýrazňovanie slov. Možno však povedať, že Bartoš je výnimkou, ktorá potvrdzuje pravidlo. Napriek tomu, že isté pravidlo pozná, elegantne ho porušuje. V jeho poézii preto postupy starej poézie dýchajú novotou.
Jaroslav Vlnka
