Vyhľadávanie
Sex po slovensky (Dvojpohlavná poviedková antológia o sexe)
Zostavil a predslov napísal Dušan Taragel
Bratislava, Ikar 2004
Ani jedna z doteraz vydaných kníh o zmyselnosti nemala v názve Sex a ani jedna z nich neobsahovala poviedky osemnástich abecedne zoradených autorov, z ktorých väčšina už dobre zamiešala karty literárneho vývinu na Slovensku. Ak je to v tejto koedukačnej antológii tak, znamená to bezpochyby výzvu lepšie sa pozrieť pod sukničku literárnej látky, ktorá v časoch prajných i neprajných zriedkakedy opúšťala bezpečie svojich tabuizovaných zákutí a nedávala autorom až tak veľa príležitostí dať sa nachytať na hruškách. A tak zostavovateľ (i jeden z autorov) Dušan Taragel nemohol nebyť zlomyseľný, keď poslal prinajmenej dvom desiatkam slovenských autorov a autoriek v najaktívnejšom spisovateľskom i generatívnom veku pozvánky do tohto lákavého, ale i prekérneho dobrodružstva. Na Slovensku je sex naozaj, ako hovorí v predslove, bežným palivom bulvárnych magazínov, kdejakých medializovaných sránd, ba i reklamy, ale umenie, to je predsa len „iné kafé“. Sex mal totiž aj v slovenskom umení vždy svojich vlajkonosičov, za ktorými sa však nikdy nehrnuli davy nasledovníkov. Najskôr nie preto, lebo slovenský spisovateľ mal vždy oveľa vyššie méty ako metať sa kdesi medzi stehnami, ale aj preto, že sa našli i takí, čo na toto pole pravdy nešli len preto, že vedeli, do čoho by šli: erotika a sex sú jedným z najzradnejších pokušení umenia. Erotika a sex sú opravdivou skúškou talentu, pocitu i myšlienky, štýlu i textovej elegancie.
Väčšina autorov prezentujúcich sa svojimi sexuálnymi kreáciami sú profesionáli (ich domicil je reklama): zvládnu na úrovni akúkoľvek objednávku, prečo by nezvládli aj sex? Okrem toho vedia, že sex je tabu, do ktorého treba udrieť kladivom na čarodejnice. A navyše, dobre odpozorovali primitívne osnovy pornografických klišé, ktoré treba tiež prekonať, ale ktoré sa veľmi skreatívňovať nedajú, lebo sú samonosičom erotického obsahu. Takže aj v mnohých príbehoch antológie, najmä príbehov od dám, to vyzerá takto: unudený, nespokojný či ináč frustrovaný rozprávač stretne myšku v sivom kožúšku, a keď ju proti svojej vôli rozbalí, objaví jej v rozkroku zvončeky, ktoré rozospievajú svet. Pravda, aby to nevyzeralo ako v pornografii, na túto kostru sa navešajú transparentné čačky hlbokomyseľnosti, vzdelanosti a inej precióznosti, navyše poprestýkané oškvarkami kočišských vulgarizmov. Odveké pokušenie zušľachťovať tému intelektom a súčasne ju scivilňovať banalitami dostáva sex na scestie nezrozumiteľnosti: v reáli každému zrozumiteľné sa stáva nezrozumiteľne paranormálne, ba priam ezoterické. Pravdaže, nezriedka sa opisujú a opisujú akty, ich aktéri a ich reálne dimenzie, takže to v poviedkach často vyzerá ako v erotickom shope po záverečnej alebo na hodine anatómie v kňazskom seminári: nech autori/autorky robia čokoľvek, čitateľ vidí iba stoporenia a ejakuláty, ale máločo sa dozvie napríklad o očarení, vášni silnejšej ako život alebo pekle a nebi, medzi ktorými osciluje sexujúci smrteľník. Ozaj: sex filtrovaný chladným intelektom, to je základný príznak mnohých pokusov vysporiadať sa s tradičným slovenským tabu. A príznakom prílišného chcenia zmocniť sa exotickej témy je azda i to, že mnohé poviedky sa odohrávajú síce po slovensky, ale v cudzine.
Medzi najparádnejšie čísla antológie patria poviedky Igora Otčenáša a Petra Pišťanka. V poviedke Toto leto nebude ako každé leto Otčenáš rozohral na transparentnom dovolenkovom príbehu manželov v zrelom veku odohrávajúcom sa na nudistickej pláži celý jemne odtienený register zvnútornených erotických tónov v konfrontácii s agresivitou vonkajšieho sveta. Sex i ovzdušie okolo neho sú plnokalorické, zmyselné, inšpiratívne a súčasne magické. Jemná sebairónia akýmsi zvláštnym spôsobom usmerňuje šťavnaté rozprávanie a dodáva mu ostrovtip a duchaplnosť, vulgarizmy sa pomerili s poetizmami, reality sa striedajú s fantáziami, intímne prechádza do spoločenského, pričom nič neprichádza o svoje miesto, proporcie a náplň. Na Otčenášovi vôbec necítiť snahu rozbíjať konvencie, trieskať do tabu a svoju originalitu hnietiť nepochopením. Otčenáš je radostne prirodzený, aj keď rozpráva o veciach, ktoré jeho hrdinu sužujú a kvária.
Peter Pišťanek si v poviedke Neva zašiel po tému do postkomunistického Petrohradu. A predviedol sa ako naslovovzatý profesionál. V jeho poviedke nestrieka krv a nepresakuje ľudské dno. Naopak, div nie romantický príbeh zamilovania sa slovenského intelektuála na služobnej ceste do krásnej ruskej tlmočníčky vyznieva napriek banálnemu pôdorysu skutočne suverénne. Suverénna je jeho globálna línia, suverénne zvládnuté sú jeho erotické pasáže vďaka priam básnickému jazyku, ktorý sa nehanbí ani za ohanbia, ani za iné samozrejmosti sexu, ale pri všetkom si zachováva svoju stratégiu i svoju kreatívnu originalitu. Pišťankova próza je súčasne čítavou poctou velikánom ruskej literatúry (Bunin, Bulgakov, Dostojevskij) na pozadí mravnej a duchovnej devastácie krajiny.
Spomedzi ženských autoriek, pričasto postihnutých syndrómom feminizmu (Vanda Feriancová, Denisa Fulmeková, Zuzana Gindl-Tatárová, Jana Juráňová, Lucia Piussi) sa svojím originálnym pátosom úprimnosti vymyká neskrotná Ursula Kovalyk. Vo voyeurskej poviedke Šmíračka, zachytila také vášnivé polohy sexuálnej deviácie, o akých naša literatúra dosiaľ ani nechyrovala. A pritom ide o poviedku prenikajúcu do útrob ľudskej samoty a opustenosti, nielen šokujúcu svojou vizuálnosťou. Hravejšie polohy erotického snívania našla v poviedke Sme len my a naše pohlavie Dana Závadová, ktorej insitnosť je spoľahlivou obranou proti nadbytočnému komplikovaniu vzťahov a súvislostí.
Vlado Balla, Peter Krištúfek, Peter Macsovszky, Peter Šulej či Rado Olos predviedli v antológie svoje štandardné, ale i intelektuálne dosť komplikované kreácie, v ktorom je sex bežným prostriedkom sebavyjadrenia, avšak trocha zaniká medzi tradičnými slovenskými literátskymi trudomyseľnosťami.
Takže, aký je sex po slovensky podľa antológie a analogickým názvom? Asi taký, ako francúzsky, rumunský či americký. Ibaže nudnejší o tú vážnosť, ktorú mu, možno aj nechtiac, ako téme, pripisujú slovenskí literáti. Ibaže menej vzrušujúcejší a uvoľnenejší o tú úprimnosť, ktorou chcú slovenskí pismáci do slova a do písmena opísať jeho neuchopiteľnú realitu, zabúdajúc pri tom na jeho hravú metafyziku. Ibaže trudnomyseľnejší o tie večné rozčarovania, keď sa z ticha erotického výbuchu znova a znova vynárajú neodbytné plazivé mindráky, ktorými je slovenská próza azda na večnosť impregnovaná. Isté však je, že kto vie písať, ten vie písať aj o sexe. Kto nevie, tomu nepomôže nielen téma, ale ani vibrátor.
Alexander Halvoník
