Ktorý vtáčí atlas je „naj“?

V rubrike Ilustrovaná kniha si každý mesiac predstavujeme jednu pôvodnú slovenskú publikáciu a prostredníctvom nej aktuálnu tvorbu spisovateľov a ilustrátorov pre deti a mládež. Atlasy sú špeciálnou kategóriou kníh. Aj bez príbehovej zložky vedia zaujať čitateľov všetkých vekových kategórií a pokojne sa môžu stať obľúbenou knihou na čítanie pred spaním. Najnovší Vtáčí atlas z vydavateľstva Egreš má na to všetky predpoklady.

Nový, starší, najstarší

Za realizáciou Vtáčieho atlasu stoja Zuzana Mitošinková z vydavateľstva Egreš, ornitológ Ján Gúgh zo Slovenskej ornitologickej spoločnosti a ilustrátorka Adela Režná. Podarilo sa im vytvoriť knižku, ktorá sa zrejme stane rodinným striebrom mnohých domácich knižníc. Atlas má plátenný chrbát, kovovú razbu písma na obálke, šitú väzbu, lacetkovú záložku, listy „zažltnutej“ farby. Už pri prvom pohľade pôsobí seriózne, naznačuje ambíciu pretrvať. Formátom aj obsahom Vtáčí atlas pripomína svojich predchodcov, ilustrované atlasy Naše vtáky (František Vilček a Ján Švec, 1972) a Atlas vtákov (František Vilček a Zdeněk Berger, 1984), ktoré vyšli vo viacerých vydaniach vo vydavateľstve Obzor.

Staršie atlasy obsahujú príhovor autora, kapitoly o hniezdení, ochrane, pozorovaní a poznávaní vtákov, užitočné prehľady pobytu vtákov u nás, systematické členenie vtáčích druhov, registre slovenských, českých aj latinských názvov. Najnovší Vtáčí atlas začína in medias res charakteristikami a vyobrazeniami jednotlivých vtákov. Komu sú texty F. Vilčeka (Naše vtáky, Atlas vtákov) a J. Gúgha (Vtáčí atlas) určené? F. Vilček v obidvoch publikáciách uvádza, že atlasy majú slúžiť pracovníkom ochrany prírody aj žiakom základných škôl a učiteľom. Informačná hutnosť a kvantita textov však naznačuje, že hlavným adresátom jeho kníh sú čitatelia s nadpriemerným záujmom o poznanie našich operencov. Texty J. Gúgha zaujmú aj deti, ktoré by inak po atlase vtákov nesiahli. Informácie o výzore, správaní, hlasovom prejave, špecifikách či nárokoch na stravu a bývanie jednotlivých vtáčích druhov sú podané sviežo a zapamätateľne. V záverečnej časti Vtáčieho atlasu čitateľ nájde odpovede na otázky čo robiť, keď nájdeme zraneného vtáčika alebo zdanlivo opustené mláďa, ako vtáčikom pomáhať celoročne a podobne.

Štruktúra všetkých troch atlasov je podobná – vtáky sú zoradené do skupín, každému druhu je venovaná dvojstrana v starších atlasoch a väčšinou jedna strana v novej publikácii. V starších atlasoch sú vtáky zoradené podľa tried a radov. Pri používaní publikácií ako kľúča na určovanie druhov sa ukazuje ako praktické zoskupenie vtákov podľa prostredí, v ktorých žijú. Nový Vtáčí atlas vtáky systematicky začleňuje do piatich biotopov (lesy, vysokohorské oblasti, polia, lúky a pasienky, mokrade, stojaté a tečúce vody, obydlia ľudí). Každá oblasť je zreteľne odlíšená farbou a má svoj grafický znak. Biotop ľahko určí aj dieťa a rýchlejšie identifikuje pozorované vtáča.

Odfotiť či nakresliť?

Výraznou pomôckou pri určovaní vtáčích druhov je ilustrácia. Z tohto dôvodu sú pri obrázkoch v atlasoch kladené vysoké nároky na vernosť vyobrazenia. Každoročne vychádza niekoľko atlasov vtákov, v ktorých ilustračnú funkciu plnia fotografie. Kvalitne odfotiť vtáčika, ktorý si drží odstup a nedôveruje objektívu, si vyžaduje toľko majstrovstva, ako ho nakresliť. Keď si však atlas s fotografiami otvoríme roky či desaťročia po jeho vydaní, snímky pôsobia nedokonalo a zastaralo. Kreslené ilustrácie tak rýchlo nestarnú. Umožňujú tiež zobraziť vtáčika z najtypickejšieho pohľadu, v charakteristickom postoji, bez pozadia, s fragmentom prostredia, v ktorom žije.

Ilustrácie Jána Šveca a Zdenka Bergera v starších atlasoch vznikli technikou akvarelu. Ján Švec zobrazoval iba samčekov vtáčích druhov v póze z profilu (s výnimkou sov), prostredie naznačil minimálne. Ilustrácie Zdenka Bergera zobrazujú samčekov aj samičky (pokiaľ sa líšia tvarom tela alebo sfarbením). Pózy operencov sú menej strnulé, ilustrátor niektoré vtáky zobrazil pri aktivitách (napr. stavanie hniezda, vyberanie semienok zo šišky a pod.).

Digitálne ilustrácie Adely Režnej prezentujú vtákov v rôznych situáciách, napríklad pri kŕmení mláďat, lietaní, plávaní, prechádzaní cez cestu a podobne. Kompozície ilustrácií sú dynamickejšie, dvojstrany sú výtvarne riešené ako jeden celok. Obrázky sa vyznačujú maliarskymi kvalitami, kresba je použitá iba na zdôraznenie niektorých detailov, naznačenie smeru rastu pierok, štruktúr.

Nový, novší, najnovší

S príchodom jesene sa medzi knižnými novinkami objavilo viacero kníh o vtákoch a bola by škoda nevenovať im pozornosť. Ide síce o prekladovú literatúru, ale nájdeme v nej vtáky žijúce alebo hniezdiace na území Slovenska. Vtáčí atlas (Gúgh, Režná) si porovnáme s publikáciami Vtáky (Michel Luchesi, ilustrovala Maud Bihanová, vydavateľstvo Ikar – Stonožka) a Malý atlas vtákov (Pawel a Ewa Pawlakovci, vydavateľstvo Ikar – Stonožka).

Trojica knižiek je určená deťom. Publikácia Vtáky je ladená didakticky, obsahovo aj formálne pôsobí ako doplnková učebnica biológie pre deti. Časť knižky, ktorá plní funkciu atlasu, je vizuálne presýtená (použitie viacerých fontov, vkladanie textov do farebných polí a imitácií poznámkových blokov, bodkovaný podklad). Ilustrácie vtákov nesú stopy kresliarskeho štýlu manga, tvary sú definované hrubými obrysovými líniami. Väčšina zobrazených operencov má nepomerne zväčšené oči, čím nadobúdajú trochu uniformný výraz.

Malý atlas vtákov je vizuálnou lahôdkou. Kniha má väčší formát, dvadsať lepenkových listov – takéto prevedenie atlasu pre menšie deti veľmi pristane. Najväčšou devízou tejto publikácie sú však originálne ilustrácie. Harmonicky sa tu stretávajú dva autorské rukopisy – jemné realistické akvarelové maľby a dominantné textilné koláže kombinované s výšivkou. Je pozoruhodné, ako sa dvojici ilustrátorov podarilo využiť vlastnosti rôznych typov textílií (farebnosť, dezén, hustota tkaniny, strapkanie a pod.), pričom zobrazené vtáčiky nestrácajú nič na druhovej rozpoznateľnosti a obrázok dosahuje vysokú výtvarnú úroveň.

Každá z uvedených publikácií má svoje špecifiká. Vtáčí atlas je vizuálne najpokojnejší. Čitateľ nemusí pohľadom preskakovať z jedného miesta na iné, pretože text je umiestnený v súvislom bloku a ilustrácia vtáčika je vždy iba jedna. Trojicu ilustrovaných kníh však aj čosi spája – fakt, že obrázky vtákov pôsobia naozaj živo.

Realisticky presné alebo reálne pravdivé

Pri návšteve prírodovedného múzea sa človeka môže zmocniť zvláštny pocit. Na jednej strane má možnosť prehliadnuť si operencov zblízka, z rôznych uhlov, do najmenšieho detailu, ale na druhej strane ho čosi zvnútra zviera, keď si uvedomí, ako asi vznikali muzeálne exponáty, čím v skutočnosti sú. Vo vitríne vidíme každé vtáčie pierko podobne, ako na naturalistických obrázkoch. Reálne však vtáčiky vnímame inak. Nehybným preparátom chýba plachosť, pohyb, zvuk, živosť.

Ako vybalansovať tenkú hranicu medzi realisticky presným a reálne pravdivým v ilustrácii? Ak v ilustráciách hľadáme presnosť, zachovanie všetkých detailov, môžeme ich porovnávať so zoologickými preparátmi so sklenenými očami. Pravdepodobne by sme vo vitrínach identifikovali všetkých 112 vtáčích druhov z Vtáčieho atlasu, 183 z Atlasu vtákov, 147 z publikácie Naše vtáky, 35 z knižky Vtáky, 20 z Malého atlasu vtákov. Ak však na ilustráciách oceňujeme živý výraz, bude lepšie porovnávať obrázky s ich živými predobrazmi, ktoré zvedavo cupkajú po okennom parapete, prelietavajú medzi stromami, naháňajú sa, hádajú, dolujú zrniečka z odkvitnutej slnečnice, prehrabávajú hlinu v kvetináčoch, čakajú na vyvesenie kŕmidla.

Na záver

Názov článku je trochu zavádzajúci, pretože cieľom týchto porovnaní nebolo určiť, ktorá knižka o vtákoch je „naj“. Každá z nich (a môžeme k nim priradiť aj ďalšie, napr. od Miroslava Sanigu) je „naj“, ak nám pomôže pomenovávať – spoznávať – mať viacej rád našich operených krajanov. Alebo ak deťom ukáže cestu k zvieracím priateľom.

Petra Baďová (1985) pracuje v Ústave literárnej a umeleckej komunikácie FF UKF v Nitre. Okrem iných publikácií jej vyšla aj Existenciálna estetika vecí (2016).