Kubus - Dana Podracká

Tvorivé nasadenie Dany Podrackej je pozoruhodné. Po Slovenských elégiách (2011) prichádza s ďalšou knižkou relevantnej lyriky Kubus (MilaniuM 2014). Prítomné texty sceľuje vysoká koncentrovanosť a  sústredenosť, každé slovo je vážené jemnosťou lekárnických váh. Podracká hojne využíva biblické a  dejinné poznatky, aby cez ich prizmu zaostrila na prežívanú prítomnosť. Tematika minulosti je neustále živá a  otvorená, zaujíma ju najmä jej odvrátená tvár. Dobové udalosti interpretuje cez pohnuté osudy jedincov, ocitajúcich sa v hraničnom rozpoložení. Svoju pozornosť upriamuje k  aspektom krutosti, obchádzanej spravodlivosti a  fatálneho zlyhávania vládnucich tried. Podľa Podrackej žiadne zločiny nie sú premlčané a je nutné ich konfrontovať s nebezpečenstvami súčasného sveta. Obidve časové paralely vykazujú blízku podobnosť, aj keď mechanizmy zla sa rafinovane menia. Upálenie Giordana Bruna neprestáva vrhať vyčítavé svetlo do kontextu dnešnej spoločnosti, lebo „génius vždy desí / na tom sa nič nezmenilo“. Rovnako sa nezmenil proces priznania a  zmierenia, práve naopak: „najťažší obrad duše je odpúšťanie vín“. Autorka skúma etický rozmer individuálneho previnenia, hoci vedomie nemenného statusu („rozhrešenie neprichádza“) je dávno predurčené. Jedinec vystavený pokušeniu moci sa ocitá v zovretí morálky a vlastného rozhodovania, a hoci jeho slabosti sú pochopiteľné aj pre Podrackú, konečné zúčtovanie býva nemilosrdné. Arthur Rimbaud ju v  tomto prípade nezaujíma ako básnik, ale ako zlomený človek vyrovnávajúci sa s bolestnou skutočnosťou po amputácii nohy. Tieň striehnucej smrti sa nevyskytuje výlučne v tejto básni, ale objavuje sa aj v iných básňach. Bezprostrednú reakciu na aktuálne nešťastie odzrkadľuje báseň Pád Airbusu 330. Dôsledky leteckej katastrofy Podracká nevníma ako bezmennú masu obetí, ale ako tragédiu pomenovaného ľudského osudu: „Bianca Machado a Carlos Cotta, vracajúci sa zo svadobnej cesty, Fatma Ceren Necipoglu, harfistka“. Dôstojne prijíma všetky osobné a spoločenské výzvy, neuhýba ani pred zásadnými stanoviskami. Je posadnutá hľadaním pravdy, ľudskou spoluúčasťou na životoch trpiacich a chudobných. Za zmienku stojí báseň Vyzúvanie sa pred horiacim krom, ktorá sa svojím silným sociálnym cítením a  solidárnou adresnosťou vymyká z  bežného rámca básnickej produkcie. Odvoláva sa na Rúfusa, Herberta, Milosza, Durasovú, Rilkeho, Danteho, Mallarmého, ale aj na Petra Ondreičku, aby rozširovala vlastnú hodnotovú stupnicu. Vnútorné prepojenia s odkazmi významných osobností vytvárajú viacvrstevnú symboliku.

Názov Kubus možno prečítať podľa známeho výroku – kocky sú vrhnuté. Nezvratnosť a definitívnosť nie je stav, ktorý Podracká bezvýhradne prijíma. Dramatické záchvevy, výrazová strohosť a dejinný pohyb sú nevyhnutnou súčasťou jej vyhranenej poetiky. Rušivo pôsobí azda len zámerné vynechávanie interpunkcie, nefunkčné striedanie malých a  veľkých písmen na začiatku verša. Dana Podracká vo svojej najnovšej zbierke prinavracia básnickému slovu estetickú vyrovnanosť a metaforickú presvedčivosť.