Recenzia
29.11.2018

Kučerovo miesto v slovenskej histórii

Ján Čomaj je autorom viacerých monografií o slovenských osobnostiach z rozličných oblastí umenia (Ignác Bizmayer, Štefan Kvietik, Eva Kristínová, Ján Berky-Mrenica, Vojtech Zamarovský a ďalšie). Po sérii monografií Ján Čomaj tento žáner vystriedal príbehmi a esejami o problémoch dneška či nedávnej minulosti (Súboje s prekliatím, Slovenské bludy a bludiská, My a čas a ďalšie). V ostatnom čase sa však autor opäť vrátil k monografiám a jeho ďalšou témou je život a dielo pedagóga, historika či autora literatúry faktu profesora Matúša Kučeru.

Už samotný názov monografie určuje Kučerovo miesto v slovenskej histórii. Ján Čomaj napísal knihu o udalostiach Kučerovho života, o jeho historických objavoch, o tvorbe a o pedagogickej či politickej kariére. Autor pohľad na profesora Matúša Kučeru doplnil výberom z jeho štúdií, článkov a rozhovorov uverejnených v tlači, čo sa ukázalo ako vhodný doplnok autorského rozprávania. Obe zložky poslúžia čitateľom nielen ako zdroj konfrontácie s napísaným príbehom, ale aj ako autentický doplnok profesorovho života. Profesor Matúš Kučera sa programovo celý život venuje štúdiu slovenského stredoveku. Vo svojej tvorbe často ozrejmuje aj menej známe udalosti našej minulosti a nachádza nové fakty vrhajúce ucelený pohľad na našu históriu. Medzi inými zaujímavosťami spomedzi historických objavov Matúša Kučeru si Ján Čomaj vybral aj epizódu, ako profesor v archíve našiel fakty o najstaršom colnom poriadku z čias Veľkomoravskej ríše asi z roku 903. Pri štúdiu materiálov zistil, že na strednom Dunaji, kadiaľ viedla stará rímska cesta od Rezna cez Bratislavu na juh, vládli akési neporiadky. Tak zainteresovaní zvolali poradu, aby sa dohodli, v ktorých miestach sa má vyberať mýto, za čo ho treba vyberať a v akej výške. Zápisnica z tejto porady „je priam neuveriteľným svedectvom o živote, zvyklostiach a zákonoch tých čias“ (s. 68).

Téma soli bola ďalšou, ktorá M. Kučeru zaujala. Vynorili sa mu nikým nezistené skutočnosti. Preskúmal archívy v Krakove i vo Varšave. Zistil, že slovenskí furmani zo Spiša a Oravy vozili poľskú soľ už od 13. storočia. Pre potreby Slovenska sa dokonca vyrábala zvláštna soľ „sal sclanonicalis“, po poľsky „balwany slowackie“. Ten názov preto, lebo furmani nemohli cez priesmyky prevážať veľké kusy soli, aké sa ťažili, tak sa upravovali na balwany slowackie do hmotnosti asi štyroch metrických centov. Miestny „župnik“ vydal výnos, ktorý sa taktiež podaril M. Kučerovi objaviť v archívoch, kde sa písalo, že slovenských furmanov treba, keď prídu po soľ, „nakŕmiť fazuľou, slaninou a dobre sa o nich postarať“. Podobných, často až kurióznych prípadov objavil profesor Kučera viacero. Stali sa potom témami mnohých štúdií. Boli úspešné, lebo (ako konštatuje Ján Čomaj) medievalista Matúš je nielen zvedavec, ale aj dobrý rozprávač.

Ján Čomaj píše o Mojtíne, Kučerovom rodisku, o štúdiu na trenčianskom piaristickom gymnáziu, krátko v seminári v Nitre a potom o štúdiu slovenčiny a histórie na Filozofickej fakulte UK v Bratislave. Ako študent sa stal obeťou nekonečných reforiem v 50. rokoch minulého storočia a študoval v čase, keď sa do učebných osnov zavádzala politická výchova (študenti sa bifľovali dejiny KSČ a VKS). Na vysokej škole sa až šestnásť hodín týždenne prednášal marxizmus-leninizmus. Roku 1956 Matúš Kučera promoval a po skončení prednášal na Filozofickej fakulte UK v Bratislave, potom prednášal aj na Univerzite sv. Cyrila a Metoda v Trnave. Ján Čomaj v monografii spomína aj známu „pyžamovú revolúciu“ vysokoškolákov, keď sa postavili proti dogmatickému vyučovaniu či proti zrušeniu vojenskej prípravy na vysokých školách a proti nedostatku miest v internátoch. Vážne hovoril: „Priatelia, po piatich rokoch štúdia zisťujem, že by som mohol kdekoľvek robiť politického referenta, ale vôbec sa necítim na to, aby som mohol ísť čo i len za učiteľa dejepisu.“

Ján Čomaj rozoberá aj Kučerovu politickú kariéru v 90. rokoch minulého storočia (poslanec Federálneho zhromaždenia ČSFR, minister školstva, vedy, telovýchovy a športu, mimoriadny a splnomocnený veľvyslanec v Chorvátskej republike, aj v Bosne a Hercegovine). Po skončení diplomatickej kariéry sa stal generálnym riaditeľom Slovenského národného múzea v Bratislave. Popritom sa opäť vrátil na katedru a históriu prednášal na Univerzite sv. Cyrila a Metoda v Trnave.

Autor rozoberá a pripomína Kučerovu historickú tvorbu od debutu Slovensko po páde Veľkej Moravy (1974), cez Postavy Veľkomoravskej histórie (1986), ktorá vyšla už po štvrtý raz. Neskôr vyšli Kučerove knihy Slovensko v Rakúsko-Uhorsku, Kalendár Jána z Lefantoviec, Slovensko okolo roku 1000 a ďalšie. Ján Čomaj v knihe pripomína aj Kučerových pokračovateľov, historikov, ktorí „ponímajú dejiny národa kontinuálne, od praslovanských čias po vlastnú štátnosť, lebo sme boli spolutvorcami tohto štátu i jeho obeťou“ (s. 248).
 
Ivan Szabó