Kult Dobšinský

 
 
Vydavateľstvo Tatran začalo oslavovať 70. výročie jeho založenia, ktoré pripadne na september budúceho roku, o niečo skôr, vydaním prvého zväzku Prostonárodných slovenských rozprávok Pavla Dobšinského. „Výročie sme chceli osláviť niečím, čo bude dôstojné a čo sa bude viazať k Tatranu. A presne toto prvé trojzväzkové vydanie z roku 1958 sa k nemu viaže, je to kultová záležitosť, vyrastali na ňom deti,“ ukazuje Eva Mládeková, ktorá Tatranu zasvätila 45 rokov svojho života, prvý a druhý zväzok Prostonárodných slovenských povestí v úprave Eugena Paulinyho, tretí zväzok jej chýba. V roku 1966 ešte vyšlo druhé vydanie a v roku 1973 tretie.

Najnovšie vydanie by malo byť štvrté v poradí, no v knižke sa uvádza prvé vydanie v tejto úprave, teda v úprave Jany Pácalovej, vedeckej pracovníčky v Ústave slovenskej literatúry SAV. Ide o „jazykovo a čiastočne aj koncepčne aktualizované vydanie,“ spomína Pácalová v doslove. Jej zdrojom sú rozprávky v úprave Eugena Paulinyho z roku 1958. „S pôvodným textom musíte pracovať citlivo a opatrne, a to môže jedine odborník, ktorý ho dokonale pozná, vie, čo môže zmeniť, čo si môže dovoliť, pokiaľ môže zájsť. Jana Pácalová dodala knihe punc vierohodnosti. Toto je zásadné vydanie, tie ďalšie budú už len dotlače,“ dodáva Mládeková.
 
Ako sa v tom vyznať?
Málokto sa však vie v jednotlivých vydaniach orientovať. Prvá zbierka s názvom Slovenské povesti. Vydávajú August Horislav Škultéty a Pavol Dobšinský. Kniha prvá, Povesti prastarých báječných časov vyšla v šiestich zošitoch v rokoch 1858 – 1861. Druhú zbierku vydal Dobšinský už sám (vlastným nákladom) a to v ôsmich zošitoch v rokoch 1880 – 1883 pod názvom Prostonárodné slovenské povesti. Hoci majú uvedené vydania veľa spracovaní, Mládeková je presvedčená, že Dobšinský má cenu len vtedy, ak pracujete s pôvodným textom. Prvý zväzok obsahuje prvých 36 rozprávok z prvej zbierky, druhý zväzok ďalších 26 rozprávok z prvej zbierky a 24 rozprávok z druhej zbierky, tretí zväzok obsahuje 66 zvyšných rozprávok z druhej zbierky.
 
Pre dnešných čitateľov
Jana Pácalová má pred Dobšinským veľkú úctu, zo začiatku nechcela pri úprave textov zohľadňovať čitateľský aspekt, na ktorom trvala vydavateľka Mládeková. „Keď sme si s Jankou Pácalovou sadli a hovorili o tom, ako to budeme robiť, ona mala svoju predstavu, ja som trvala na čitateľskom aspekte. Niektoré veci som jej upravila a ona to prijala. Najprv začala dosť tvrdo, no potom text už uvoľňovala. Dobšinský v úprave Eugena Paulinyho nie je pre bežného čitateľa, doba jednoducho pokročila a treba to urobiť znova. Napokon som bola šokovaná, že to fakt dobre urobila. Zasahovala do textu tak, že je čitateľný, pridala aj vysvetlivky pojmov, napríklad pitvor, ktoré sú mojej generácii jasné, napríklad pitvor, súčasným mladým ľuďom však už nie.“

Haptické vlastnosti knihy
Benkove ilustrácie, ktoré spravuje Fond výtvarných umení spolu s LITOU, sa museli znova skenovať z pôvodných, aby mali farbu a aby neboli rozpité. Graficky sa toto vydanie úplne približuje tomu pôvodnému: „Nútila som grafikov, aby tomu dali pôvodnú podobu, prispôsobili písmo. Kniha je prebalená prírodným režným plátnom, aj papier je naturálny – munken. No človek, ktorý nie je fajnšmeker, to nepostrehne,“ ohmatkáva si Mládeková knihu príjemnú na dotyk a napokon dodáva: „Budeme robiť päťsto signovaných výtlačkov zviazaných v koži, predávať sa to bude tak, že si musíte zakúpiť všetky tri diely. O sto rokov bude mať tá kniha neskutočnú hodnotu. Na tohtoročnej Bibliotéke predával Antikvariátik z Banskej Štiavnice prvé vydanie Dobšinského z roku 1958 za 136 eur.“
 
Aby sme ho celkom nepreobliekli
Jana Pácalová, ktorá slovenským rozprávkam zasvätila svoju akademickú dráhu, už má hotový druhý zväzok a tretí chce urobiť do konca januára: „Príprava reedície Prostonárodných slovenských rozprávok bola pre mňa veľkou výzvou. Je to ponuka, aká príde raz za život. Som veľmi rada nielen preto, že som ju dostala, ale som vďačná aj za dôveru, ktorú mojej profesijnej skúsenosti prejavila Eva Mládeková, keď mi pri príprave edície ponechala voľnú ruku. Spracovanie Dobšinského rozprávok pre súčasného čitateľa kladie pred editora základnú dilemu: do akej miery bude rešpektovať pôvodný text a do akej miery ho bude upravovať. Každé dielo však zastaráva, predovšetkým jazykovo, a preto keď chceme, aby bolo ďalej čítané a plnilo živú komunikačnú funkciu, je nevyhnutné upravovať ho. Treba však nájsť správny pomer a jazykovo ho aktualizovať iba do tej miery a takým spôsobom, aby sme ho celkom nepreobliekli a neurobili z neho niečo iné.“
 
Úpravy najlepšie vidieť na textoch, ktoré boli pôvodne uverejnené v nárečí, napríklad rozprávka Zlatá priadka:
 
Pôvodné vydanie (editor E. Pauliny, 1958):
Deľako, až hen tam voľade za červeným morom, bývau kedysi jeden mladý pán. Keď už do rokou a ku rozumu prišieu, pomysleu si, že by vari nebolo zle obzrieť sä po svete a dáku dobrú gazdinú a poriadno žieňa si vyhľadať. Nuž hľa! Ako si umieniu, tak urobiu. Vybrau sä vám on do toho sveta, ale sä mu nenajlepšie vodilo. Lebo takej, akú by bou chceu, nájsť nemohou.
 
Nové vydanie (editorka J. Pácalová, 2016):
Ďaleko, až hentam voľakde za červeným morom, býval kedysi jeden mladý pán. Keď už do rokov a k rozumu prišiel, pomyslel si, že by vari nebolo zlé obzrieť sa po svete a dáku dobrú gazdinú a poriadne žieňa si vyhľadať. Nuž hľa! Ako si zaumienil, tak urobil. Vybral sa on do sveta, ale sa mu najlepšie nevodilo. Lebo takú, akú by chcel, nájsť nemohol.
 
Beáta Beláková