Vyhľadávanie
Dana Podracká: Kupola, Dunajská Lužná, MilaniuM 2008
Uprostred prúdu sa nazýva edícia vydavateľstva MilaniuM, v ktorom pomerne krátko po sebe vyšli výbery troch slovenských poetiek: Viery Prokešovej (Ihla), Anny Ondrejkovej (Havrania, snová) a Dany Podrackej Kupola. Takto sa vydavateľstvo po nedávnom vydaní Rilkeho (je to už druhá kniha Rilkeho prekladov, čo treba mimoriadne vysoko hodnotiť), a samozrejme aj iných pôvodných a preložených básnikov, profilovalo aj ako vydavateľstvo s ambíciou vydávať to najlepšie aj so slovenskej ženskej poézie. Podrackej kniha úspešne završuje túto triádu.
Kupola je koncipovaná ako autorský výber s vnútronou chronológiou, kde jednotlivé sklíčka mozaiky tvorby Dany Podrackej do seba zapadajú, navzájom sa nasvecujú, možno na okamih aj zatieňujú, aby potom v novom kontexte mohli na zlatej kupole celku zažiariť.
Za skvelý ťah považujem umiestnenie básne Prosba jukagirského dievčaťa zo zbierky Písmo na úvod knihy. Báseň mi pomáha otvoriť moju úvahu a Podrackej poézii, lebo mi sama hneď na začiatku vlastne naznačí o čom to je a bude: „...a ja, naveky užialená, píšem smrti, aby urobila zo mňa slová.“ Báseň ako absolútna kategória, jediná záchrana pred smrťou, či už lásky, či tou skutočnou – „Lebo nebo je tak nízko, že dýcha v kameňoch“, píše v Alfabetickom žalme a ja v rýchlosti myšlienky urobím preklep a namiesto v kameňoch napíšem „v plameňoch“, nemám v úmysle Podrackej básne prepisovať, ale u nej všetko horí, svieti, vyžaruje v tme blankyt, naťahuje slnečné šnúry alebo sa spúšťa do tmy džbánu, a protihráčom svetla je tma a to tá, ktorá je spojená s vodou, ďalším cez všetko sa preplietajúcim symbolom – to tečúce a tekuté chladivé v sväteničke, rieke, studni – aj soľná jaskyňa evokuje pra-dávne more, ktoré tam kedysi bolo. A preskočím k Poháru vody, kde sa symbol vody stáva nosným a syntetizujúcim prvkom, kde sa spiaca (ja) spojí s Hlasom (ty) a s popraskanou zemou (my) do nerozdeliteľného amalgámu básne – kovového odliatku sna, citu a vedomia.
Podracká vo svojom výbere prirodzene predkladá to, čo považuje zo svojej tvorby za najpodstatnejšie. Dotýka sa tohto sveta a nás v tých najcitlivejších bodoch – dotýka sa fontanely. Čítať to teraz znovu, po rokoch, by mohlo navádzať k akémusi porovnávaniu, a to nechcem, vývoj postupuje po špirále, učíme sa a nikdy nenaučíme ne-milovať: „nič nie je mŕtve v ženskom dome – hľadáme dom, kde by sa stretávali naše duše“ – a keď ho nenájdeme, neznamená to prestať hľadať: „nevzdať sa veľkých citov, / chvieť sa, bežať po hrotoch duše“, aj keď: „jeden z dvoch dezertuje“ – také silné metafory používa autorka a vie s nimi zaobchádzať tak, že ich ťahá až po hranicu možného napätia (T. Hughes povedal, že báseň je ako úder bleskom), a utíši to paradoxom: „nekrič tak nežne, / akoby si vytrhol srdce.“
Básne v poslednej časti (ktoré stretávam prvýkrát) sú tragické, uhrančivé, žalujú, ale aj volajú, budujú „architektúru lásky“. Inej? Inej možnej?
„...vstúp, milujúca bytosť, tragická postava;
veď ma, hovor so mnou
máme len jednu povinnosť: postaviť stan
pre vyprahnuté duše.“
Cyklus nových básní a zároveň aj knihu uzatvára Atara, koruna zo slov, ktorá kruhovito, špirálovito nadväzuje na prvú báseň o krok ďalej, o stupeň vyššie:
„...pulzujúca atara
unáša rubíny a perly, kamene a prach;
nesmie sa zmenšiť
koruna zo slov“
K zasvätenému doslovu Radoslava Matejova sa už len ťažko niečo dodáva, tak som si dovolila k tomuto kompaktnému výberu len niekoľko postrehov. Je to znakom zrelej autorky, ak jej básne fungujú v rôznych súvislostiach, ale aj samé osebe ako jednotlivé perly a rubíny v atare.
Básne D. Podrackej sú v neustálom paralelnom pohybe s jej esejami a autorka je vo všetkom, čo napíše v súlade so sebou a tým vysokým a hlbokým v živote, ktoré spája, a tak stráži svoje predurčené miesto a prehlbuje ho. Ako písmo, meno, ako „zielpunkt“ oltár, obraz, ako relikviu absolútne súčasného a pulzujúceho...
Na koniec spomeniem adekvátne grafické vybavenie knihy a odvážne ilustrácie mladej fotografky Lucie Stráňaiovej na obálke i vo vnútri knihy.
Mila Haugová
