Vyhľadávanie
Arnold Lobel: Veselý rok s Kvakom a Čľupom
Preklad: Miroslava Gavurová, Ján Gavura
Prešov: OZ Slniečkovo, 2020
Arnold Lobel, americký spisovateľ, ilustrátor a nositeľ Caldecottovej medaily, je v oblasti detskej literatúry známy obrazovo-textovými naratívmi o postavách zo zvieracieho sveta. Nie je to inak ani v štvordielnej sérii o Kvakovi a Čľupovi. Vydavateľstvo Slniečkovo privádza túto zvieraciu dvojicu na slovenský knižný trh už od roku 2008 (Kvak a Čľup sú kamaráti, Kvak a Čľup sú spolu, Kvak a Čľup nepoznajú nudu) v preklade Miroslavy a Jána Gavurovcov.
Najnovšie vydanie Veselý rok s Kvakom a Čľupom je súborom piatich mikropríbehov, ktoré rámcuje striedanie ročných období. Hlavnými postavami je známa antropomorfná dvojica z Lobelovej série, ropušiak Kvak a žabiak Čľup. Povahovo aj vzhľadom odlišní, no predsa najlepší kamaráti zažívajú zábavné situácie, ústiace do úsmevnej pointy. Kvak je v príbehoch ten optimistickejší, pozornejší, rozvážnejší, Čľup protikladne negatívnejší, nešikovný či naivnejší. Táto antinómia postáv znamená ich vzájomné dopĺňanie alebo slúži na rozohrávanie situácií, v ktorých odlišnosť postáv značí akceptáciu charakterov, teda to, čo je pre budovanie láskavého vzťahu dvoch kamarátov to najpodstatnejšie. Príklad možno nájsť v príbehu s názvom Štedrý deň o tom, ako Čľup netrpezlivo čakal na štedrovečernú návštevu Kvaka. Keďže Čľupove hodiny boli pokazené, myslel si, že Kvak mešká, lebo sa mu na ceste k nemu udialo niečo strašné. Začal si namýšľať, že určite spadol do veľkej jamy, stratil sa v lese alebo ho naháňa zubaté zviera. Preto hľadal možnosti, ako Kvaka vyslobodiť: našiel povraz, ktorým by ho vytiahol z jamy, lampáš, ktorým by mu posvietil na cestu z lesa, a panvicu, ktorou by veľké zviera odplašil. Takto vyzbrojený sa vydal Kvakovi v ústrety, no vonku pred domom stál Kvak s veľkým darčekom. Čľupovi sa ospravedlnil za meškanie, spôsobené starostlivým balením darčeka – úplne nových hodín. Podobnú charakterovú diferenciáciu nachádzame v zbierke poviedok slovenskej spisovateľky Evy Urbanovej o jelenej dvojici s názvom Jeleňatý a Kravatý (F.A.C.E, 2019). Aj v nej sa totiž nachádza vzhľadom síce rovnaký, ale povahovo odlišný tandem animálnych postáv. Ich rozdielnosť tvorí centrum zábavných konfliktov a akceptácia odlišnosti zároveň nenútene poukazuje na pozitívne hodnoty, ako je potreba vzájomnej chápavosti, empatie či súdržnosti v priateľstve.
Každý Lobelov príbeh tematicky reprezentuje jedno ročné obdobie a aktivity, ktoré s ním súvisia, počnúc zimou a sánkovačkou, pokračujúc jarou a jej hľadaním za každým rohom, letom a topiacou sa zmrzlinou, jeseňou a hrabaním lístia, končiac už spomínanou oslavou Vianoc. Jadro prvých dvoch mikropríbehov tvorí zápletka prameniaca zo situácií, ktorých autentickosť je blízka detskému čitateľovi. V príbehu s názvom Na saniach je to Čľupovo trucovanie a leňošenie v posteli. V poviedke Roh úprimná detská naivita, zvedavosť a s ňou súvisiace poznanie, keď Kvak retrospektívne rozpovie Čľupovi príbeh o tom, ako za každým rohom hľadal jar. Doslovné hľadanie jari sa sprvu javí ako túžba nájsť čosi hmatateľné. Čím ďalej sa Kvak vzďaľuje od domu a prechádza lesnou cestičkou či lúkou, tým častejšie nachádza len kamienky, suchú trávu, červíka či jaštericu. Skutočný obraz jari je však ukrytý vo vychádzajúcom slnku, spievajúcich vtáčikoch na stromoch, v mamke a ocovi, pracujúcich v záhrade a v rozkvitnutých kvetoch, ktoré Kvak napokon našiel za rohom svojho domčeka. Nasledujúce dva príbehy sú postavené na komickom aspekte, vychádzajúcom z nešikovnosti alebo nevedomosti protagonistov. V Zmrzline sa Čľup rozhodne urobiť radosť kamarátovi dvomi kopčekmi čokoládovej zmrzliny. Tie sa pod slnečnými lúčmi začnú topiť a Čľup meniť na rohaté strašidlo. V Prekvapení si dvojica zaumieni potešiť toho druhého odhrabaním lístia z dvora. Nič netušiaci o rovnakých intenciách sú so svojou prácou spokojní, no vtom sa strhne vietor a lístie rozfúka na všetky strany. Keď dorazia domov, na dvoroch ich čaká kôpka lístia. Obidvaja sa však tešia, pretože tomu druhému urobili službu „a ešte aj v spánku sa usmievali od šťastia“. (s. 53)
Texty sú vystavané prevažne na jednoduchých vetách, čo môže vyhovovať najmä začínajúcim čitateľom. Čitateľ sa v nich nestretne ani s komplikovanými slovami či výrazmi. Vyskytujú sa v nich napr. onomatopoje a repetície, ktoré dynamicky posúvajú dejovú líniu, ako napríklad v prvej poviedke, kde sa Čľup nešťastne rúti na saniach dole svahom: „Tresk! Sane narazili do stromu. Plesk! Sane narazili do skaly. Žuch! Sane sa zaborili do snehu.“ (s.14 – 15) Takto minimalisticky postavený text sprevádzajú jednoduché ilustrácie. Tie sú do textu včlenené, niekde aj v podobe jedného či dvoch vedľa seba orámovaných obrazov. Lobel v nich využil kresbu, doplnenú prevažne zemitými farbami (najmä odtieňmi hnedej, zelenej a oranžovej farby). Svojou jednoduchosťou vyjadrujú pokoj, milotu, nežnosť, ale aj úsmev a humor, čím korešpondujú s celkovým charakterom Lobelových nadčasových príbehov.
