Recenzia
Anami Amakijo
09.09.2005

Kvety srdca v preklade Ivana Rumánka - Kokinšu v preklade Karola Strmeňa - Nad dvoma prekladmi starojaponskej poézie

Nad dvoma prekladmi starojaponskej poézie

Nad dvoma prekladmi starojaponskej poézie

(Kvety srdca v preklade Ivana Rumánka, Petrus 2004

Kokinšu v preklade Karola Strmeňa, Petrus 1998)

V krátkej forme poznáš básnika a v krátkej forme poznáš aj básnika-prekladateľa. Naskytá sa nám vzácna príležitosť zoznámiť sa s dvoma prekladmi starej japonskej poézie. Oba preklady vznikli z vnútorného impulzu autorov, výber básní nie je identický. Tam, kde sa otvára možnosť porovnania dvoch prekladových riešení jednej básne, otvára sa aj možnosť priblíženia jazykovo nedostupnému originálu, za jazykovej podstate básne.

            stratili kvety                                                              ach už vybledla

farbu, ja krehkú krásu,                                             farba kvetu sakury!

a v hlbokom smútku                                                 kým som hľadela

pozerám na svet cez dlhé                                          ako moja mladosť mi

ukrutné dažde                                                            spŕcha dažďom márnosti

(K. S.)                                                                                   (I. R.) 

Oba preklady básne Ono-no Komači evokujú kaligrafické riešenia, dlhé riasy očí v slzách pod obrazom dažďa. A kaligrafia v tomto prípade znamená originál.

Karol Strmeň najskôr obnažuje prirovnanie kvetu a ženy (riskantné riešenie!), potom sa sústredí na obraz ženy, aby ho na samom konci prekvapivo rozšíril obrazom dažďa.

Ivan Rumánek necháva vyznieť prvý obraz – povzdych pozorovateľa nad pominuteľnosťou krásy, čím otvára identifikačný (resp. rezonančný) priestor: veď takúto situáciu každý pozná. Tretí verš je prekvapením, lebo blednutie kvetu si uvedomujeme, ale samotný proces nepozorujeme. Poukazuje sa tu na riziko krásy. Tento verš má naozaj stredové postavenie, lebo sa vzťahuje rovnako na predošlé i nasledujúce verše. Záverečné verše prenášajú našu pozornosť zo stromu na tvár, ktorá hľadí. Slzy-dážď v hľadiacej tvári nás privádzajú k nevideniu a nevedeniu, za ktorým sa nám možno otvorí niečo nové, hlbšie. 

Strmeňov preklad pôsobí bezprostrednejšie, jeho intuícia je hodná obdivu – hlavne ak uvážime, že nie je orientalistom. Len výnimočne tu nájdeme báseň, pri čítaní ktorej sme presvedčení, že mu unikla podstata, že sa nedostal pod povrch obrazu.

Rumánek sa vďaka svojej orientalistickej erudícii vyhýba podobným úskaliam: má možnosť hlbšej analýzy textu. Úsilie o vernosť pôvodine sprvu pôsobí azda neobratne, ale je to prekladateľov zámer, teda vstup jazykového korektora by tu znamenal smrť textu. Veľkým pozitívom Rumánkovho prekladu sú jeho sprievodné texty, kde uplatnil nielen historicko-topografickú erudíciu (nevyhnutnú pre porozumenie fenoménu uta – makura), ale aj botanické a ornitologické poznatky.

V poézii hľadáme večné – to isté ľudské srdce: no načo by nám bola poézia iných svetov, ak by ukazovala ten istý svet? Iné prostredie, iné kulisy jestvovania azda otvoria ucho zavreté spevu slávika pre spev trsteniarika. A tento nikdy nepočutý spev trsteniarika, nostalgia po ňom, bude snáď cestou k spevu slávika, a možno aj k nejakej celkom novej a večnej hudbe.

Anami Amakijo