Recenzia
Elena Ťapajová
23.07.2013

Kým som šťastný – Oľga Feldeková

Ikar 2013

Jubilanti dostávajú dary. Jubilantka – spisovateľka a publicistka Oľga Feldeková (1943) – pri príležitosti svojho tohtoročného jubilea však obdarovala gratulantov, čitateľov: najnovšou knižkou Kým som šťastný.

Vybrala si románovú formu: prológ, epilóg a medzitým sedemnásť kapitol. Každá pozostáva z viacerých minipríbehov, označených titulkom. Vychádza v nich, ako je Feldekovej zvykom, z autobiografickej skúsenosti, takže poučený čitateľ môže v Kráľovskom Mestečku identifikovať oravský Tvrdošín, kde vyrastala a v postave Evičky a jej spomienkach nájsť mnohé zo samotnej autorky!

Rozhodujúcim prvkom diela je však Jakub. V prológu románu je anjelom, ktorý sa rozhodne vziať na seba ľudskú podobu, aby na svete našiel aspoň jedného naozaj šťastného človeka, lebo to je podmienka Pána Boha, aby nezničil svet. Jeho ľudský príbeh sledujeme od narodenia v roku 1914. Španielska chrípka v detstve spôsobila jeho mentálne a čiastočne i telesné postihnutie, ale neubrala mu na dobrosrdečnosti a úprimnosti, ani mu nezabránila byť svojským poštárom i správcom kina v Kráľovskom Mestečku. Žije pod jednou strechou so sestrou učiteľkou (aj po tom, čo ho oženila s Helenou), neterou Evičkou, a teší sa spolu s ňou na návštevy švagra, jej ocinka, ktorý pracuje v Bratislave. Jakubovými očami vlastne vnímame kolobeh udalostí od jeho mladosti, cez roky štyridsiate a päťdesiate, a spoznávame príbehy, osudy a vzťahy obyvateľov mestečka.

Oľga Feldeková je výborná rozprávačka, ktorej nechýba patričný nadhľad a zmysel pre humor. Jednoduchým jazykom dokáže na malom priestore vykresliť írečité postavy a zachytiť atmosféru čias, ktoré sú už pre našinca históriou, ale zdá sa, že napriek tomu niečo z nich stále v nás prežíva.

O tom, že autorke nie je cudzia ani irónia, naznačuje už výber motta od Kurta Vonneguta, Jr.: „Zastreľte ma, kým som šťastný!“ a v jeho tendenciách pohrávanie sa s večnou témou hľadania šťastia a nostalgie prehrabávania sa v spomienkach. Mimochodom, niekde v podtexte možno zaznieva aj ozvena rollandovského „dobrý človek ešte žije“, ale slovko „dobrý“ nahrádza „šťastný“. Dojem zaujímavej skladačky umocňujú drobné ilustrácie, obálka i celkový dizajn, pod ktorý sa podpísali syn a otec – Dávid a Ivan Popovičovci. „Od čias Timravy nemala slovenská ženská próza talent s takým sviežim, a pritom neľútostne presným pohľadom na svet,“ napísal kedysi na margo Oľgy Feldekovej literárny kritik Viktor Kochol. Vydavateľ ho cituje aj na záložke. A čitateľ mu pravdepodobne dá za pravdu, že to platí i dnes. Kým som šťastný sa vymyká zo záplavy titulov na našom knižnom trhu. Je to pôvabné a svieže rozprávanie, ktoré osloví a poteší.