Sven Lindqvist (1932 – 2019) mohol napísať obyčajnú knihu: lineárne rozprávanie o vynáleze bombardovania a jeho používaní. Mal však inú ambíciu: vo svojej knihe chcel mať spomienky na detstvo, ale aj svoje znalosti z dobovej sci-fi literatúry o superzbraniach. Tiež chcel písať o dejinách bombardovania, kto ho vymyslel a prvýkrát použil. Tiež chcel písať o atómových bombách a kobercovom leteckom bombardovaní.
Bolo toho veľa, čo chcel Lindqvist do svojej knihy dostať. Zahltený množstvom literatúry a zdrojov pochopil, že jeho kniha musí byť iná, a preto si vymyslel svojskú formu: knihu labyrint. Napísal 400 krátkych a hutných kapitol či skôr odsekov, očísloval ich a zoradil za sebou. Zoradenie bolo dôležité: malo umožniť, aby sa kniha dala čítať lineárne, čiže kapitola za kapitolou, ale zároveň aj podľa priloženého návodu (kľúča), keď čitateľ preskakuje aj desiatky strán a pred ním sa vynára príbeh vari najhroznejšieho a najodpornejšieho ľudského vynálezu.
Je úžasné, že to funguje pri akomkoľvek spôsobe čítania. Lindqvistov príbeh, ktorý začína takmer hrdinsky, keď odvážni piloti ručne hádzali bomby na nepriateľa, začne rýchlo prerastať do obrazu totálnej vojny, keď sa z bombardovania stal nástroj v rukách politikov. Dôvody na zničenie Hamburgu, Drážďan, Hirošimy či Coventry neboli vojenské, ale čisto politické. Ktoroukoľvek cestou v labyrinte knihy pôjdete, dostanete sa k zvráteným sociopatom, sediacim na najvyšších miestach a rozhodujúcim o smrti tisícov obyčajných ľudí.
Túto knihu treba čítať. Je bravúrne napísaná a vybudovaná, podložená množstvom faktov a jej posolstvo je jednoznačné. Dajte politikom nástroj ničenia a oni ho určite s radosťou pri prvej príležitosti použijú.