Ľad - Vladimír Sorokin

Vladimír Sorokin: Ľad

Preklad Ján Štrasser

Bratislava, Kalligram 2008

            Len nedávno vyšiel v Kalligrame Sorokinov román Opričníkov deň. Napašmaný čitateľ dostáva vzápätí ľadový úder do hrude, z ktorého sa bude na trikrát rehabilitovať v následných troch častiach spolu štvordielneho románu Ľad, ktorý patrí k už kultovým dielam Vladimíra Sorokina, hoci prvý raz vyšiel iba pred šiestimi rokmi.

            Autor nemilosrdne sáče čitateľa do súčasnej Moskvy, kde tajomní modrookí a plavovlasí hľadajú ďalších sebe podobných. Obete unášajú a rozbíjajú im hrude ľadovými kladivami. Prežívajú len tí, ktorých srdce prehovorí. Zdanlivo jednoduchý sujet vyrozprávaný s pouličnou vulgárnou otvorenosťou s prvkami žánru fantasy, akčnej a kriminálnej literatúry v čoraz kratších dôvetkoch – následných častiach mení nielen rozprávačské tempo, ale aj štýly. Sorokin neváha postmoderne do románu zakomponovať časť nostalgicky spomienkovú alebo časť s úradníckym charakterom textu. Dôvetkami román navyše graduje, aby sa z jeho závažnosti nakoniec inteligentne vysmial. Z čoho sa však vysmieva, ak nie práve z mýtov a degradácie dnešnej ruskej spoločnosti? V úzadí týchto mýtov zreteľne cítiť pietu k totalite a jej kváziporiadku. Nenadarmo Sorokinovým ľadom vyvolení na spôsob nemeckých übermenschov, ale ešte o niekoľko stupňov nad nimi, majú nastoliť absolútny prvotný vesmírny poriadok. Aby absurditu ešte viac zvýraznil, moskovský chaos, či presnejšie kvas a nekontrolovateľný rast karcinómov, necháva zaznieť v jeho osobnostnej, ale aj inštitucionálnej podobe.

            Môžeme Sorokina za jeho ľadové mrazenie chváliť koľko chceme, pravda je taká, že štruktúra knihy je vyrátaná na efekt. Hoci využíva prvky trileru, nepoužíva obdraté klišé. Je vynachádzavý tak v jazyku, tvorbe a ohýbaní štýlov, v sujete, ako aj štruktúre. Nastolené problémy explicitne nepomenúva, ale využíva možnosť rôznych náhľadov na ne. Sociálne aj politicky diferencované postavy necháva za sebou na trotuári deja, po účelovom použití ich zanecháva v osudovom „predurčení“. Ich predurčenosť je bez akýchkoľvek emócií, sociálneho alebo politického cítenia. Cieľ postavený mimo ľudstva nemá v sebe ani malú dávku humanity. Iba prispôsobivosti (ako vlastnosti aj neľudských tvorov) sa autor vyhnúť nedokázal. Iba tá jediná je pravdepodobne daná nielen živému, ale i neživému svetu.

            Nečudo, že pri takto koncipovanej knihe (ale nielen kvôli nej samej, aj kvôli ostatným) autora často osočujú ruskí neonacionalisti i staroboľševici ako pornografického demolátora, dokonca ho posielajú na psychiatriu a značná časť „vážnej“  literárnej kritiky sa ním odmieta vôbec zaoberať. Iste, Sorokin je raz jemne poetický, raz neľútostne vulgárny, ale – napokon, či také nie sú aj rôzne podoby ľadu? Stereotypy nepatria k ľadovej konvencii, aj keď jeho štruktúra atómových a molekulových tajomstiev bola objavená už dávno.

            Sorokinovi vyčítajú priživovanie sa na ruskej minulosti. Nepochybne v románe Ľad z nej čerpá, minulosť, najmä vojnová,  ale aj tá neskoršia, je preňho nielen bohatým inšpiratívnym žriedlom, ale stáva sa integrálnou súčasťou jeho diela. Nemožno povedať, že by v odkrývaní minulosti patril k objaviteľským autorom, opisuje ju však ostro ako hrany ľadu s náznakom roztápania sa. Ak teda neobjavuje, minimálne nezdržuje a je v kontexte ostatného textu pútavý.

Štipkanie na jazyku, ktorý sa prilepil k ľadu, je vari najvýstižnejšie prirovnanie k znesiteľnosti Sorokinovej knihy. Má v sebe atribúty uponáhľanej a po veľkosti túžiacej doby. Je dostatočne vizuálna i senzuálna. Kto ľad nevoňal, nehmatal končekmi omŕzajúcich prstov a nepočul ho hrozivo praskať, neuverí.

Ľuboš Svetoň