Vyhľadávanie
Jiří Olič – Lev Pavluch – Polana Bregantová: Lada, Praha, Nakladatelství Slovart 2008
Celkom strohý názov monografie bez prívlastkov a dokonca aj bez uvedenia krstného mena predznačuje, že k životu a dielu tohto výtvarníka a spisovateľa netreba nič pridávať, vždy hovorí za seba a nie je zameniteľné. Lada nie je len homonymom značky automobilu, hoci už skôr veterána, ale samo je značkou – vo výtvarnom umení. Je značkou originálnosti, viac s príklonom k minulosti ako reprezentujúcou najmodernejšie prúdy svojej doby, ale trvalou, teda aj dnes aktuálnou. To, aké miesto patrí Josefovi Ladovi (1887 – 1957) vo výtvarnej, ale predovšetkým knižnej kultúre, vyjadrili autori monografie už v samom spracovaní a celkovým formátom knihy venovanej jeho dielu. Z každej strany ide o pozoruhodnú publikáciu, ktorá zaujme svojím mega rozmerom, nemožno si ju len tak položiť k posteli a občas v nej zalistovať. Na stretnutie s Josefom Ladom prostredníctvom tejto publikácie si potrebujeme naozaj vytvoriť priestor. Vyžaduje si ho tak knižný formát, ako aj obsah monografie. Ladov svet figúrok úradníkov a bedárov, manželov pod papučou a zlých svokier z jeho karikatúr, dedinských postavičiek na malebnom dedinskom námestíčku alebo pri krčmových ruvačkách či jeho personifikovaný svet zvierat s populárnym kocúrom Mikešom z jeho ilustrácií a obrazov jednoducho potrebuje priestor. Keď si ho vytvoríte a dáte sa doň vtiahnuť, neoľutujete.
Autori monografie nám ho otvárajú v Hrusoviciach neďaleko Prahy detstvom Josífka Ševcovic, ako Josefa Ladu prezývali podľa otcovho remesla. To sa mu stalo osudným, keď ako polročný vypadol z kolísky a poranil si oko o šusterský nôž tak, že viac naň nevidel. Nešťastný pád v detstve ovplyvnil celú jeho tvorbu – vtlačil jeho obrázkom typickú plošnosť. Viaceré osudové udalosti potvrdzujú správnosť prístupu autorov – v monografii sa prelína život a dielo umelca. Črty biografie prevládajú len v kapitole o detstve, keď sa už talent začína výrazne prejavovať stálym kreslením, ale o diele ešte nemožno hovoriť. Za jeho výtvarným talentom nezaostávalo ani literárne nadanie, to sa prejavilo až neskôr, keď sa po neúspešnom pokuse o štúdium na umelecko-priemyslovej škole musel presadiť ako knihársky učeň karikatúrami v časopisoch Máj, Švanda dudák a Noviny mládeže. Z autodidaktika karikaturistu sa postupne stáva kresliar a napokon ilustrátor – roku 1906 vychádza prvá knižka s jeho ilustráciami Pohádka o Honzíkovi a zlatovlasé Isole od J. Havlíčka. Nikdy sa netajil svojím obdivom k Mikolášovi Alešovi, nepopiera to ani ilustráciami, no napriek tomu ho nemožno označiť za epigóna. Vo svojich ilustráciách vytvára vlastný svet, do ktorého vkladá obrázky uložené v pamäti z detstva. Každodenným kreslením novinových karikatúr a glos si síce vycibril rukopis, osvojil istotu v línii kresby, ale nezískal uznanie výtvarníka. Hoci generačne sa radí medzi vedúce osobnosti českej moderny F. Kubištu a E. Fillu, svojím výtvarným prejavom zostáva antimodernista. Na začiatku nového storočia, keď v salónoch vládne secesia, ktorú odmieta, má blízko k anarchistom. Roku 1910 sa stáva zodpovedným redaktorom časopisu Karikatury, do ktorého prispieval už predtým a stretával sa tu s názorovo príbuznými spisovateľmi a výtvarníkmi (F. Šrámek, K. Toman, F. Gellner a J. Hašek). V tomto období sa intenzívne priatelí s Jaroslavom Haškom, ktorý ho učí slobodne sa pozerať na svet, pohŕdať konvenciami a prežívať život ako bláznivú hru. V Karikatúrach začína roku 1911 vychádzať na pokračovanie Dobrý vojak Švejk, Hašek požiada Ladu, aby príbehy ilustroval. Po troch pokračovaniach však Hašek ponúkne ďalšie časti konkurenčnému časopisu, čo naruší ich priateľstvo. Ich rozchod zavŕši prvá svetová vojna. J. Ladu pre jeho zrakový hendikep na vojnu nezobrali. J. Hašek v januári 1915 narukoval a neskrýval svoje pohŕdanie voči Ladovmu antimilitarizmu. Keď sa roku 1920 vracia Hašek do Prahy s povesťou boľševického komisára, Lada publikuje karikatúry pranierujúce sovietsky komunizmus. Napriek rozdielnym postojom prichádza roku 1921 Hašek za Ladom, aby ilustroval Osudy dobrého vojaka Švejka za svetovej vojny. Lada vytvorí postavu Švejka presne podľa Haškových predstáv, no ich spolupráca stroskotáva na honorároch. Po Haškovej smrti roku 1923 Lada v prílohe Českého slova začína vydávať na pokračovanie kreslený seriál Osudov dobrého vojaka Švejka za svetovej vojny. V komiksovej podobe prerozprával Haškovho Švejka a od tohto okamihu sa stal slávny. Nechcel byť slávny, ale uznávaný. Nechcel byť umelcom, ale obľúbeným ilustrátorom, čo sa mu podarilo. Dosiahol aj oficiálne uznanie, k titulu národného umelca roku 1947 mu blahoželal listom K. Gottwald. Rovnako ako sa nenadchol modernizmom, nepodriadil sa ani diktátu socialistického realizmu, hoci autori monografie neobchádzajú ani tých niekoľko diel, ktoré touto povinnou metódou vytvoril.
Marta Bábiková
