Vyhľadávanie
Ľubica Krénová
Ladislav Chudík
Bratislava, Vydavateľstvo Slovart a Divadelný ústav 2009
Vydavateľstvo Slovart a Divadelný ústav vydali objemnú knihu Ľubice Krénovej s názvom Ladislav Chudík. Život a dielo tohto herca ponúka množstvo iných názvov – obrazných, poetických i vecných. Autorka sa rozhodla pre meno. Pretože samo osebe hovorí veľa a naozaj nepotrebuje ďalšie epitetá. Samo je epiteton ornans slovenského umenia.
V slovenskej teatrologickej spisbe nemáme veľa monografií o významných tvorcoch. Svedčí to o všeličom. Napríklad o tom, ako si vážime velikánov našej scény i o záujme či nezáujme vydavateľov (trochu ako výčitka pôsobí fakt, že mnoho z nich napísali českí autori a vydali české vydavateľstvá). Kooperácia Slovartu a Divadelného ústavu má okrem ekonomických aspektov aj symbolický význam. Krénovej kniha (má 432 strán) totiž nie je čistou literatúrou faktu, ba ani čistou teatrológiou. Je vydarenou kombináciou oboch. Autorka kvalifikovane, často sa opierajúc o teatrologické pramene (pridajme konštatovanie, že v dobrom a uvážlivom výbere) približuje čitateľovi umelecké úspechy i umelecké rozpaky hercovej tvorby v divadle, filme, televízii i rozhlase. Na druhej strane predstavuje aj Chudíkovu ľudskú cestu, jeho strasti i slasti súkromného života. Ten u väčšiny dobrých hercov úzko súvisí s ich tvorbou, prinajmenšom ju ovplyvňuje. Nie je to nijaký bulvár vŕtajúci sa v pikantnostiach privátu, vynášajúci senzácie a dobrodružné odhalenia. Krénovej rozprávanie je vecné, úprimné, odhaľujúce aj to, čo je schované za leskom slávy a úspechov, zápas o seba v umení, o prekonávaní privátnych hendikepov a trápení, ktoré umelec musel prekonávať. Prezentuje teda nielen výsledky tvorby, ale aj cestu k nim, hercovo myslenie o umení i myslenie občana, ktorého údelom sa stalo herecké umenie. Využíva na to hercove denníky, ktorým venoval dlhé roky svoje pocity, postrehy, radosti i žiale. Kniha je pohľadom zvonku na L. Chudíka i pohľadom do jeho vnútra. Ba viac, je to pohľad aj na jeho kolegov, priateľov i neprajníkov, na súbor SND, kde Chudík pôsobil od roku 1944, na prostredie českého divadla, filmu i televízie, v ktorom sa herec etabloval viac ako výrazne, kde získal vari väčšie uznanie ako na rodnom Slovensku. Povedal by som, že väčším prorokom bol v českom umeleckom prostredí ako doma. Doma pôsobili i závisti i nepochopenia (veď ako umelec ,,vytŕčal“ podobne ako jeho učiteľ Ján Jamnický), ale aj politické zákazy a obmedzenia práce.
Rozprávanie Ľubice Krénovej (rozprávanie hovorí aj o čitateľnosti, o čitateľskom zážitku) nie je iba apoteóza umelca. Je to plastický obraz človeka, herca, občana, faktograficky nasýtený, ktorý nič podstatné neskrýva a nezamlčuje. Ani bolesti, ani krivdy, ani radosti a pocity užitočnosti. Zreteľne sa tu formuluje Chudíkov principiálny a inšpiratívny zástoj vo formovaní moderného slovenského divadla, ktoré aj jeho príkladom odstupovalo od živelného a emóciami nabitého stvárňovania hereckých partov. Bol to on, ktorý s významnými režisérmi a kolegami vnášal do javiskovej tvorby intelekt, rácio a pracovnú morálku. Bol to on, ktorý aj s hercami o niekoľko generácií mladšími profiloval nové podoby scénického umenia, ale aj herectva filmového a televízneho.
Autorka nezvolila chronologickú metódu. Upäla sa skôr na tematické okruhy, v ktorých postupne pripomína hercovo detstvo a štúdia, jeho ranú tvorbu, prácu v rozdielnych etapách divadla, filmu, televízie a rozhlasu, pričom vidí veci v súvislostiach tradície i prítomnosti, súkromia i účinkovania na verejnosti.
Ľubica Krénová (autorke nedávno vyšla kniha o Milanovi Kňažkovi) pri písaní chudíkovskej monografie zvládla obrovské množstvo materiálu, hierarchizovala ho, takže jej publikácia je síce predovšetkým o L. Chudíkovi, ale zároveň je aj svedectvom o časoch, pomeroch v našom dramatickom umení, o pohyboch a stave našej society – nielen tej umeleckej.
Knihu dopĺňajú desiatky fotografií, nevyhnutné kalendárium Chudíkovho života, súpisy divadelných, filmových, televíznych postáv, ocenení i recitátorských vystúpení. Navyše je táto publikácia aj pekná, autorom grafického dizajnu je Stanislav Stankóci.
Vladimír Štefko
