Ladislav Lajcha
Ladislav Vychodil

Bratislava, Divadelný ústav – Slovenský Tatran 2003

Pracovať šesťdesiat rokov v jednom odbore, za tým sa skrýva nielen oddanosť svojmu ,,remeslu“, ba až totálne splynutie osobných a profesionálnych nárokov na život, ale aj obyčajná každodenná pracovitosť, ktorú najčastejšie sprevádza skromnosť. Práve takýmto umelcom, ktorý nikdy  nepopiera poctivé remeslo a osobný umelecký rast nespája s experimentovaním, ale so systematickým každodenným hľadaním, je aj scénograf Ladislav Vychodil. Tento uhol pohľadu – na každodennú prácu scénografa, pre ktorú je dôležitá úzka spolupráca s režisérom – si zvolil Ladislav Lajcha v druhej monografii o našom poprednom scénografovi. Predchádzajúcu, obsahom skromnejšiu vydal roku 1980 vtedy ešte vo vydavateľstve Tatran. Prvú monografiu venoval L. Vychodilovi Miroslav Kouřil roku 1963. Najnovšia publikácia je najkomplexnejšia, mapuje scénografické dielo L. Vychodila po jeho poslednú spoluprácu na inscenácii André Chénier v Jihočeskom divadle v Českých Budejoviciach roku 2001. Okrem bohatého dokumentačného obrazového materiálu obsahuje úplný súpis scénografie, podrobnú bibliografiu kníh, katalógov, prehľadne usporiadaných článkov i filmových dokumentov o umelcovi.
V úvodnej štúdii Divadlo sveta autor posúva rok za rokom, inscenáciu za inscenáciou tvorbu Ladislava Vychodila ako na filmových políčkach. Od prvotných vplyvov českého výtvarného poetizmu a surrealizmu a divadelnej avantgardy 20. a 30. rokov, cez osobný dramatický zvrat, keď roku 1939 po uzavretí českých vysokých škôl musel po šiestich semestroch nechať štúdiá, až po plodnú a vzájomne najpodnetnejšiu spoluprácu s Alfredom Radokom a režisérmi generačne mladšími, M. Pietorom či J. Bednárikom. Ako na kurióznu náhodu, predznamenávajúcu spoločnú epochu umelcovho života a histórie Slovenského národného divadla, upozorňuje na dátum vzniku divadla  (1. marca 1920) a narodenia L. Vychodila (28. februára 1920). Túto tesnú spätosť ďalej už neformovala náhoda, ale názorová i generačná blízkosť s režisérmi J. Jamnickým, J. Budským, K. L. Zacharom, s ktorými L. Vychodil najčastejšie spolupracoval  počas svojho prvého angažmán v SND 1942–1945. L. Lajcha ich tvorbu v tomto období označil za ,,divadlo generácie ako ostrov krásy a pravdy uprostred vojnového besnenia a hrôzy“. Ďalšou vývinovou etapou v tvorbe scénografa, ale aj SND, bola spolupráca s režisérom Tiborom Rakovským. Samostatnú kapitolu predstavujú spoločné inscenácie i osobné vzťahy s Alfredom Radokom. Nie náhodou sa v ťažkých krízových chvíľach v emigrácii režisér obrátil listom práve na L. Vychodila, aby sa utvrdil vo svojom umeleckom presvedčení. Hľadanie ,,pevného bodu“ u Ladislava Vychodila je dostatočnou poctou scénografovi, jeho tvorivým princípom. Faksimile listu dáva tak peknú bodku za touto monografiou. Spolupráci scénografa a režiséra sú venované aj resumé v angličtine, nemčine a francúzštine.
Marta Bábiková