Prozaický debut Martina Repu Spútaní časom predstavuje „mysteriózny príbeh o sile lásky a tajomstvách podvedomia“, aspoň tak to tvrdí vizuálne pôsobivá obálka v modrých tónoch s vyobrazením ženského aktu na pozadí horskej scenérie. Celá Repova kniha je krásne ilustrovaná detailmi zo surrealisticky pôsobiacich obrazov slovenského maliara Ladislava Štibrányiho, spisovateľovho starého otca. Toľko k pozitívam tohto diela.

Ide o ja-rozprávanie protagonistu novely, vedca, ktorý v dôsledku pokusov na akomsi reaktore tajomným spôsobom stráca manželku a syna. Psychicky sa zrúti, ocitne sa na psychiatrii. Od tohto momentu je možné text čítať dvojako, ako obraz prichádzania hlavnej postavy o rozum a zároveň ako mystickú cestu podvedomím k nájdeniu svojich blízkych. Tento príbeh je rozdelený do dvadsiatich kapitol, v ich názvoch zväčša figuruje slovo pomenúvajúce emóciu alebo psychické rozpoloženie: Strach, Zlosť, Sklamanie, Osamelosť, Poblúznenie, Tušenie, atď. Duševné stavy sú nosným motívom tejto knihy, čo autor zdôrazňuje aj používaním veľkého písmena či personifikáciami – k hlavnému hrdinovi „prichádza pani Depresia“, krásnu predstavu „vyrušil buchot, a tak utiekla a skryla sa kdesi hlboko v jeho vnútri“, návšteva priateľa prebudí v protagonistovi „driemajúcu nádej a tá sa obzerá po dome, nepáči sa jej, čo vidí“, a pod. Všetky kapitoly sú uvedené akýmisi hlbokomyseľnými myšlienkovými fragmentmi, ktorým nechýba pátos ani nevkus: „Povila ho strata. Vykúpané v slzách rýchlo rastie. Otupí zmysly, prebudí city. Rozťahuje sa v hĺbkach duše a kŕmi spomienkami. Je to Utrpenie.“ (s. 7)

Príbeh je situovaný do Francúzska, ktorého atmosféru neevokuje nič, hádam okrem obligátneho maslového croissantu a bagety na raňajky. Repovo Francúzsko je skôr také slovenské, napríklad: keď hlavný hrdina prichádza do práce na ôsmu, kolega ho potmehúdsky upozorňuje, že v skutočnosti sa u nich začína robiť až o dve hodiny neskôr, keď dochádza vedúci.

Prostredie a pozadie príbehu je sujetovo nosné, a pritom je načrtnuté skutočne minimalisticky, až povrchne, len evokáciou „vedecky“ znejúcich slov. V novele sa mihajú výrazy ako grantová agentúra, výpočty, kalibrácia detektorov, teória strún, nie je však jasné, čím sa vlastne protagonista zaoberá. Prozaikovi sa týmto spôsobom nepodarilo vytvoriť uveriteľný kontext experimentálneho výskumného prostredia. Aj spolupracovníkov, vedcov, prezentuje rozprávač zásadne len cez ich vizáž: „Výrazný, až uhrančivý pohľad tmavých očí, ukrytých za okrúhlymi okuliarmi. Dlhé, skoro čierne vlasy vyzerajú, akoby sa mu po hlave prehnal hurikán. Neupravená brada vytvára dojem, že sa práve vrátil z Woodstocku“ (s. 20). Nedozvieme sa síce, na čom protagonista pracuje, aký reaktor mu tak zásadne zmenil život, no dá nám nazrieť do svojho štylizovaného vnútorného sveta: „Dostal som do vienka povahovú črtu, ktorú niekedy vnímam ako trest. Permanentné premýšľanie a vŕtanie sa vo veciach navôkol. Snaha prísť na podstatu ma neustále ženie vpred, no zároveň mi kradne pokoj. [...] Jednoduchosť sa z môjho uvažovania dávno vytratila“ (s. 12 – 13), priznáva sa hlavný hrdina, azda sčasti autobiografický, keď mu dal autor rovnaké opulentné meno Matt van den Bryll, pod akým sám publikoval svoje texty na internete. Matt sa však neprejavuje nijak originálnym ani prenikavým myslením, necháva sa unášať prúdom udalostí a najčastejšie sa ponára do svojich surrealistických snov a halucinácií tvoriacich prinajmenšom polovicu knihy. Plynutie príbehu je preto nevyrovnané, kniha pôsobí, akoby vznikala počas dlhšieho časového obdobia a autorovi sa nepodarilo jednotlivé časti hladko pospájať, alebo je výsledná kostrbatosť spôsobená spisovateľovou (ne)schopnosťou vytvoriť vyvážený príbeh. Pri spomenutej povrchnosti zobrazeného prostredia a situácie pôsobia niektoré pasáže vyslovene nadbytočne až rušivo, napríklad takéto rozhovory Matta van den Brylla a jeho kamaráta Allana:

„‘Nemáš nejaký džús?’

‘Nie, ale mám kávu v plechovke, keby si chcel.’ Čuchá si podpazušie.

‘Nie,’ sledujem Allana, ako si kontroluje obsah dlhých károvaných trenírok.“ (s. 21)

S dávkou zjednodušenia možno povedať, že dominantnou ideou knihy je téza, že existujú paralelné svety, do ktorých privádza človeka stav jeho mysle – emócie, sny a spomienky. Celkovo je dielo Spútaní časom ezoterickým spracovaním wikipédiových informácií o teórii strún v umelecky nepresvedčivom podaní.
 
Tamara Janecová