Recenzia
05.01.2005

Ľahká fantastika - Terry Pratchett

Terry Pratchett

 Ľahká fantastika

Bratislava, Tallpress 2004

Preklad Vladislav Gális

V druhej časti rozsiahleho cyklu o Plochozemi autor nenápadne rozširuje pohľad na túto planétu. Opäť stretneme prvého turistu Zemeplochy Dvojkvietka s neodbytnou batožinou na nožičkách a čarodejníka Vetroplaša, ktorý povahou i činmi robí česť svojmu menu. Dozvieme sa čosi viac o prostredí povestnej Akadémie, kde Vetroplaš (neúspešne) študoval, zavalia nás ďalšie farby a vône i nevône Ankh Morporku. Ochutnáme nefalšovane rozprávkový medovník, zoznámime  s trpaslíkmi, trollmi a s osemdesiatsedemročným šušľavým hrdinom, ktorého život zásadne ovplyvní zubná protéza. Veľká korytnačka A-Tuin neúprosne kráča vesmírom v ústrety červenému slnku, ktoré údajne ohrozuje život na ploche jej panciera. Svet môže zachrániť len vyslovenie ôsmich zaklínadiel knihy Oktávo. Jedno z nich sa však akosi záhadne dostalo do Vetroplašovej hlavy.  

Autor sa vo veľkej časti plochozemského cyklu prejavil ako veľmi nápaditý tvorca, neustále rozvíjajúci tvorivú metódu. Úvodný diel je cyklom poviedok so spoločnými hlavnými postavami, teraz už máme pred sebou celistvý útvar románového charakteru. A v jeho rámci  autor opäť boduje logikou humoru a rozmarnou iróniou.

Zrnká múdrosti v ďalších častiach vykryštalizujú do svojského filozofického a logického pohľadu na svet. Pratchett sa nehrá na spasiteľa ani mravokárcu. Svoj svet a postavy v ňom vytvára tak plasticky, že postupne cíti potrebu zaujať postoj. Táto hra na planétu v podobe korytnačky začína byť veľmi reálna. Aj ten najnespútanejší humor je u Pratchetta vyvážený čímsi, čo nás núti obzrieť sa, postáť, zamyslieť. Je to krehké a tvrdé zároveň, schované medzi iskry vtipu, ktoré nie každý vydoluje.

Uvažuje o konkrétnych veciach, preto namiesto filozofických systémov tvorí nové príslovia a porekadlá, často s jemne ironickým podtónom (,,Keby sme  väčšmi  dbali na dobré mravy, nezrážali by sme sa s hviezdami“, s. 181). S úsmevom poukazuje na zložitosť a ťarchu sveta. Robí tak síce cez prizmu humoru, ale neodbytne a dôsledne – nech hovorí o vzťahu pohlaví, spolužití rás vo veľkomeste, o rozporoch pokroku a tradície, revolúcii alebo o smrti. Svojím pohľadom miestami pripomína Karla Čapka.

–mf–