Recenzia
Miriam Némethová-Suchánková
15.08.2011

Láska je sliepka - Lucia Piussi - Mozaika lásky

Mozaika lásky

Bratislava, Marenčin PT 2011

Láska je sliepka je debutovým románom speváčky, textárky a herečky. Ako naznačuje už titul, jeho hlavnou témou bude láska, citový život, ľúbostné vzplanutia i ochabnutia. Emocionálno-hodnotový svet, ako býva pri textoch tohto typu zvykom, ponúka všetko: lásku i zradu, vášeň i chlad, manželstvo aj neveru. Dejovú líniu románu tvoria milostné vzťahy hlavnej hrdinky Leny s troma mužmi – básnikom a bohémom Karolom, chladným manipulátorom Davidom a milionárom Norom. S takto naznačeným tematickým dianím korešponduje aj jednoduchosť sujetového oblúku, tvarovaného od posadnutosti charizmatickým mužom cez vytriezvenie z ľúbostného ošiaľu až po oslobodzovanie sa z bezvýchodiskového vzťahu a následné hľadanie stratenej pôdy pod nohami.

V tomto zmysle Lucia Piussi nadväzuje na čoraz produktívnejšiu líniu „ženského písania“. Román Láska je sliepka vypovedá o ženskej skúsenosti, stratenej ženskej identite, jej hľadaní, najmä na poli umeleckom. Evidentné je to už pri konštrukcii postavy ako tvorivej, píšucej bytosti, pre ktorú sú slová balzamom na láskou strápenú dušu. Text sa tak v konečnom dôsledku javí ako forma terapie, ako pokus „vypísať sa“. Popri potrebe dokumentovať podobu ženského bytia, prežívania má písanie L. Piussi aj katarzný účinok.

Napriek jednoznačnej orientácii na ženské čitateľky a dominujúcej vzťahovej téme nejde o typický ženský román. Autorkin jazyk je drsnejší, vulgárnejší, využíva nadhľad (zrelej ženy), čím vyvažuje „ženskú“ tému. Rovnaký účinok zrejme malo mať ukotvenie románu v exkluzívnom umelecko-bohémskom prostredí. Aj Piussi reflektuje písanie, text, tvorbu ako azyl či úkryt, no napriek všetkej tej drsnosti a nejemnosti, jej spracovanie tiahne k vysokému štýlu. Postava Leny je štylizovaná ako nepraktická bohémka, „žijúca v akejsi vlastnej poézii“ (s. 7), na „ periférii literárneho sveta, na okraji okraja, skrytá, nepoznaná“ (s. 18) a ktorej písanie „hraničí s halucináciou“ (s. 12). Téma je podávaná s príznačným pátosom, ktorý má potvrdzovať výnimočnosť prežívaných situácií.

Sprievodným znakom, najmä na jazykovo-štylistickej rovine, je používanie novotvarov, literárnych alúzií, metaforických dejov. Autorkina metaforika je však len ojedinele invenčná: „Lena začínala z času na čas cítiť prašivý smútok“ (s. 22). Nezriedkavé sú klišé rôzneho druhu: „veď sa ľúbia ako kone“ (s. 66), ktoré občas autorka využíva ironicky, s cieľom parodovať sladko-romantickú situáciu, mnohokrát sa však ironický dištanc stráca. Množstvo vtipných i menej vtipných slovných hračiek, prirovnaní a najmä alúzií (Jakubisko, Válek, Švejk...) má potvrdzovať literárnu erudíciu autorky, vyvrátiť podozrenie z poklesnutosti.

Na úrovni témy Lucia Piussi výraznejšie neprekračuje rámce žánru ženského románu. Väčší odklon možno pozorovať na štylisticko-jazykovej rovine. Vulgárny slovník a ostrosť prejavu na jednej strane kompenzujú tému lásky, ktorá je stredobodom záujmu L. Piussi, zjemňuje pateticko-romantické kono tácie, ktoré v sebe obsahuje. Na druhej strane však jazykovo-štylistické experimentovanie vo väčšine prí padov znamená len povrchové ozvláštnenie textu, formálnu ozdôbku.