Vyhľadávanie
Milorad Pavić: Strašné príbehy o láske. Vybrané a nové poviedky. Preklad: Milan Materák. Bratislava: Asociácia Corpus, 2019
Láska a smrť, dve hraničné situácie ľudskej existencie, Balkán, zmes svetových náboženstiev, mytológia rozličných kultúr, pohanstvo ako odkaz na to, čo si nepamätáme, milovanie v podobe nevyhnutnosti či prekliatia, podprahová spomienka na vojnu v Juhoslávii, na všetky vojny sveta, príbehy mystickej zmesi radosti a smútku, definitívne prepletenie minulosti, prítomnosti a budúcnosti, kultúra ako stopa, umenie ako genetika, život ako putovanie v tomto a iných svetoch, Srb, Európan, postmodernista, muž, ktorý sa neubránil v kritickom čase príklonu k nacionalizmu, jasnozrivý tvorca, znalec troch vrstiev duše človeka. To by mohlo byť len niekoľko z nekonečného množstva voľných asociácií vyvolaných čítaním najnovšieho slovenského vydania poviedok legendárneho srbského spisovateľa Milorada Pavića (1929 – 2009) s názvom Strašné príbehy o láske s podtitulom Vybrané a nové poviedky. Po prvýkrát kniha vyšla v srbčine v roku 2001, teda osem rokov pred smrťou autora.
M. Pavić bol literárny historik, prekladateľ, básnik, ale predovšetkým to bol prozaik, ktorý raz navždy zapísal Srbsko do dejín literárnej postmoderny. Neprekonateľný román – encyklopédiu Chazarský slovník vydal v roku 1984 a šťastnými cestami osudu sa vďaka prekladateľke Jarmile Samcovej a vydavateľstvu Tatran už v roku 1987 objavil v slovenskom preklade, za ktorý získala J. Samcová Cenu Jána Hollého.
V našom kontexte sa stal Chazarský slovník doslova zjavením, priniesol fascinujúci rozmer slobody tvorby nespútanej ideológiou či inými doktrínami. Priniesol čítanie ako hru, nečakané prelínanie faktov a fikcie, nekonečnú fantáziu v spleti fatálnych príbehov odkazujúcich navzájom na seba.
Chazarský slovník vyvieral v minulosti a rezonoval v tých najcitlivejších emočných, intelektuálnych a kultúrnych neuralgických bodoch. Čítanie textu ponúkal M. Pavić ako individuálnu tvorbu, ale aj ako istú psychologickú zákonitosť, s ktorou je možné narábať. Nielen v osemdesiatych rokoch, ale aj dnes je M. Pavićove písanie stále výraznou inšpiráciou, napriek tomu, že medzičasom uplynuli desaťročia s ďalšími umeleckými atrakciami a požiadavkami percepcie 21. storočia. Autor na pozadí so silnou a originálnou srbskou literárnou scénou (o ktorej na Slovensku nemáme dostatok informácií) uhrančivo ďalej vťahuje do svojich literárnych osídiel. Podmienkou však je, vtedy aj teraz, že musíte pristúpiť na jeho pravidlá hry.
Autorovu stratégiu môžeme legitímne označiť ako postmoderný koncept, ale my vieme, že je v ňom podstatne viac. Niečo výsostne lokálne a zároveň univerzálne a archetypálne pre celé ľudstvo. Popisuje Srbsko, východnú Európu a Balkán ako mystickú topografiu, vlastný svet či vesmír s odlišnou kauzalitou a svojskou magickou logikou.
Programovo buduje každým ďalším textom originálny model metaskutočnosti s vlastnými súvzťažnosťami a zákonitosťami, ktoré so sugestívnou rozprávačskou mágiou dokáže hodnoverne vysvetliť a vyargumentovať. Tak ako je to napríklad aj v poviedke Posteľ pre tri osoby, čo je jedným z textov z knihy Strašné príbehy o láske: „Ten druhý, doplňujúci, nadpočetný a opravený výsledok, ktorý sme prestali brať do úvahy (odkedy náš jazyk zabudol na dvojné číslo), zamerajúc sa na náš dnešný systém číselných znakov, to je ten medzipriestor, v ktorom je možné tu na Balkáne žiť, na hranici dvoch číselných systémov“ (s. 134). Strašné príbehy o láske sú prózy staršie, novšie či celkom nové (aspoň v čase prvého vydania v roku 2001), ale vesmír alebo možno budova Pavićovskej fikcie stále pevne stojí na rovnakých autorských základoch.
Súbor má však istú pridanú hodnotu. Svojím spôsobom tento výber môžeme chápať aj ako spisovateľovu bilanciu, ako preverenie charakteristického rukopisu (či umeleckej maniery), a zároveň aj ako poohliadnutie sa za dielom, ktoré ho preslávilo po celom svete. Dokonca knihu môže prijať aj ako istý druh rozlúčky.
V každom prípade záverečný cyklus s názvom Poviedky zo Sávskeho úbočia, nám dávajú podnety na tento pohľad . Mnohé už bolo napísané, motívy, mená, vzťahy sa opakujú, ale autor v rámci postulátov postmodernej filozofie nachádza v starom nové a naopak. Neustále však pritom bazíruje na svojej rozprávačskej stratégii, ktorá je potvrdením tohto „ bludného kruhu“. V niektorých z textov sa tu autor, narátor alebo jeho alter ego osobne stretáva s literárnymi postavami z Chazarského slovníka, dávnejších diel a vybavuje si s nimi, ako ďalšia literárna postava, záverečné účty. Účty osudovo súvisiace s literatúrou, láskou a smrťou.
Metatextových odkazov nájdeme v knihe podstatne viac a často veľmi rafinovaných. Napríklad aj citácia odkazu v Srbsku neprehliadnuteľnej osobnosti architekta, pedagóga a spisovateľa Bogdana Bogdanoviča. Poviedka Dvaja študenti z Iraku je nepochybne holdom tomuto mužovi. Próza dopovedá vnímanie architektúry, ako ju chápal Bogdanovič, spojenej s najstaršími mýtmi sveta a matematikou, ako jedným z pradávnych umení.
„Okolo roku 1970 profesor Fakulty architektúry Belehradskej univerzity, Bogdan Bogdanovič, začal priťahovať študentov z rôznych kontinentov, obzvlášť tých, ktorí dávali prednosť počuť na prednáškach to, čo neočakávali, že počuť budú... Jeho zvláštne kurzy v poslednom ročníku štúdia boli vychýrené, lebo obsahovali neobyčajnú, takmer tajomnú pedagogickú črtu tlmočenia architektúry ako jazyka a miest ako slovníkov tohto jazyka“ (s. 149).
Postavy sa v poviedke navyše pohybujú na šachovnici. Tie sú posúvané nepochopiteľnými silami. Fatalita a tajomno sú v Pavićových prózach neustále prítomné, variuje sa len ich intenzita.
V autorovom literárnom priestore je aj láska prekliatím, tragickým uviaznutím, prípadne osudovou nevyhnutnosťou a naplnením karmy. Láska (či presnejšie milostný akt) je spojená nielen s počatím, ale aj s koncom života. Je to akoby rez dýkou, ktorý prináša jedno alebo druhé, alebo oboje naraz. Láska a smrť sú tak len dve strany tej istej prastarej mince.
Mnoho scenérií zo stavieb týchto poviedok sú obohatené jedlom, v rozprávaní sa často varí a konzumuje. Vyberane a s potešením. Jedenie, rovnako ako erotika, tvorí súčasť milostného procesu, ak nie inak, tak súčasťou milostného vzťahu so životom ako takým. Každá z poviedok mrazivo popisuje inú lásku, inú smrť a mnohé z toho, čo sa môže medzi narodením a smrťou odohrať.
Ak by sa čitatelia, čitateľky z nového slovenského vydania chceli dozvedieť viac o čase vzniku poviedok a o chronológii ich publikovania, kniha im, bohužiaľ, neposkytne bibliografiu, ktorá by ich v tomto smere zorientovala. A napriek tomu, že na Slovensku už bolo pomerne veľa povedané a napísané o Pavićovej tvorbe (v tejto súvislosti treba spomenúť meno renomovaného prekladateľa a znalca srbskej literatúry Karola Chmela) nepochybne by bola základná informácia o knihe a spisovateľovi, prípadne zorientovaná štúdia podstatným prínosom pre čitateľa. To však chýba.
K výrazným umeleckým kvalitám slovenského vydania však musíme pripočítať originálne čiernobiele ilustrácie výtvarníka Miloša Karáska a plnokrvný preklad náročného básnického jazyka, pod ktorý sa podpísal Milan Materák. Nepochybne aj vďaka nim je vydanie knihy Strašné príbehy o láske strašným a zároveň krásnym rozprávaním.
