Prozaickú prvotinu slovenského publicistu Tomáša Hučka otvára zrejme pôvodný komentár nemenovaného spisovateľa, ktorému svoj rukopis ukázal na posúdenie. Nájdeme ho zopakovaný v plnom znení aj na zadnej obálke. Dotyčný sa tu zamýšľa nad tým, čo je to vôbec za žáner. Ak to mali byť memoáre, potom by sme čakali, že už autor niečo dosiahol, niečo prežil a má na čo spomínať. Ak to má fungovať ako „publikovaná novielka mladého ambiciózneho redaktora, prečo by to tie čitateľské, nekompromisne kritické beštie tam vonku, v chodbách kníhkupectiev, zaujímalo?“ Hučko to zrejme nepochopil ako čosi, nad čím by sa mohol zamyslieť a podľa čoho by svoj text mohol zrevidovať. Hodnotenie jednoducho skopíroval do svojej knihy a dodal, že dotyčný mal, samozrejme, pravdu: „Prečo by vás to malo zaujímať?“
Kto sleduje finalistov súťaže Anasoft litera, možno si stihol prečítať zatiaľ poslednú Vilikovského knihu a pri tejto príležitosti si spomenie na vetu, ktorá sa tu refrénovito opakuje azda stokrát: „Koho by to zaujímalo?“ Na margo interpretácie, ktorá sa nepochybne ponúka ako prvá (čiže tematizácia presýteného sveta, ľahostajných čitateľov, autorovej osamelosti), pritom Vilikovský na autorskej besede v rámci Litera festu podotkol, že tak ďaleko nepremýšľal – pôvodne len preložil anglickú frázu „to whoever it may concern“, ktorá sa mu veľmi páči. Táto fráza sa používa ako generické oslovenie v korešpondencii v prípadoch, keď odosielateľ nepozná konkrétneho človeka, takže list adresuje všeobecne: komukoľvek, koho sa to týka. V prípade Hučkovej knihy môžeme bezpečne konštatovať, že adresát bol úplne jasný: Slečna.
Hlavná dejová línia, kde nám autor predkladá príbeh svojej prvej lásky, príbeh vzťahu so Slečnou, sa odvíja prevažne chronologicky a vyznačuje sa literárne často nezvládnutým sentimentom, istou dávkou klišé a zväčša skôr plytkými úvahami o spisovateľskej tvorbe. Do nej sú ďalej povkladané Hučkove skoršie literárne pokusy. Tie sú kvalitatívne síce nevyrovnané, ale rozhodne literárne zaujímavejšie než ich formálny rámec. Výrazný nadpriemer tu predstavuje poviedka o mäse a poviedka o Johannovi Sebastianovi.
Hovorí sa, že za dobrou knihou je 10 percent talentu a 90 percent tvrdej práce. Pomery sa uvádzajú rôzne, ale tento napokon na Hučkov prozaický debut sedí. V spomínaných vložených textoch talent vidíme; práca však zrejme neprebehla. Autor sa v závere zaštiťuje akýmisi „niekoľkými ľuďmi“, ktorí, vraj, do textu opakovane zasiahli a v tiráži je uvedený Balla, príznačne však nie ako redaktor, píše sa tu len o „redaktorských konzultáciách“. Text by pritom redakčné pripomienky a následnú hlbšiu úvahu autora zúfalo potreboval, kvalitatívne je nesmierne rozkolísaný. Nech uvediem aspoň dva príklady, niektoré autorove analýzy vlastných textov sú zdĺhavé, chvíľami plytké a možno úplne zbytočné (kapitola 8) a popis Jany (str. 136) je ako vystrihnutý z Maxima E. Matkina. Lepšie momenty pritom dávajú tušiť, že by to autor zvládol aj lepšie.
K istej neochote pristúpiť k svojmu životnému príbehu ako k materiálu sa sám priznáva vo chvíli, keď (na s. 45) poznamená, že bol kýmsi upozornený, že jeho nekonečné zoznamy toho, čo prečítal zo svetovej literatúry a filozofie, sú nefunkčné. Na kritickú výhradu odpovedá celkom ako predtým, že aj tento človek „samozrejme, mal pravdu“, ale preňho a pre Slečnu boli tieto veci dôležité. A je vybavené. Tento detinský prístup celý text zráža a čitateľa zanecháva znechuteného. Cítime, že pre autora sú to cenné spomienky, lenže čo my s tým? Rozpaky potom vyvolávajú aj chvíle, keď rozprávač trpí, keď sa mu slzy tisnú do očí atď. „Okamih, keď som dojatý ja a keď je dojatý čitateľ, sa nekryjú,“ zapísal si kedysi Stendhal do denníka. Hučko naproti tomu akoby rátal s tým, že všetko osobné bude mať nejakú implicitnú literárnu hodnotu a bude to pre čitateľa pútavé. Omyl.
Toto je nepochybne širší problém súčasnej pôvodnej tvorby a v Hučkovej próze zrejme len našiel svoj smutný vrchol. Bezvýhradne pre ňu platí to isté, čo nedávno Ivana Taranenková napísala v súvislosti s najnovšou prózou Márie Modrovich:
„Jej introspektívny charakter, o ktorom bola reč na začiatku, nesie so sebou otázku (riziko), či dospejeme k momentu, kedy sa tematizovanie sebastrednosti stane literárne zaujímavým. K čitateľovi – ak sa dohodneme, že zmyslom literatúry je ešte stále, aby bola čítaná, nie písaná – môže takýto ‘ego-dokument’ presiahnuť originálnym videním sveta, prípade bravúrnym štýlom. Ani jedno v knihe Flešbek nenájdeme.“
Podobne konštatoval Gilles Deleuze vo svojich poznámkach o literatúre, že táto cesta autorského narcizmu, ktorá predpokladá, že všetko zaznamenané bude mať nejakú apriórnu literárnu kvalitu, nikam nevedie. Takto je kniha už len „zhrnutím vonkajších aktivít, skúseností, zámerov a cieľov. [...] Zabúda sa, že literatúra všeobecne predpokladá zvláštne hľadanie a úsilie, zvláštny tvorivý zámer, ktorý sa uskutočňuje iba v nej, a že vôbec je jej úlohou priamo prijímať zvyšky úplne iných aktivít a zámerov“. To, čo potom možno vyzerá ako určité tvorivé východisko (autobiografické črty), literatúru nepozdvihuje, ale pôsobí v konečnom dôsledku ako jej degradácia.
Natíska sa mi aj myšlienka, že keby to napísal niekto o pätnásť rokov mladší, asi by sme ešte hovorili o zaujímavom debute. V tomto veku už sú namieste skôr rozpaky. Práca sa nekoná, vyšla z módy, a Chaconna zostáva nemilým príznakom vyprázdnenej doby, ktorá človeku, už beztak presýtenému, strká len ďalšie riedke sústo cudzích rozvarených pocitov.
Michaela Rosová
