Vyhľadávanie
Príbeh s posolstvom
Mariana Čengel Solčanská: Legenda o lietajúcom Cypriánovi, Bratislava, Ikar 2010
Legenda o lietajúcom Cypriánovi je asi najvychytenejším titulom tohtoročného leta. Či už v podobe rovnomenného filmu, piesne alebo knihy – ide o súčasť jedného projektu – pri ktorého zrode stála filmová scenáristka a režisérka Mariana Čengel Solčanská (1978). Už ako študentku ju na výlete v Červenom Kláštore zaujala skutočná postava slovenských i poľských dejín osemnásteho storočia – mních Cyprián. Viac ako herbár liečivých rastlín, ktorý po sebe zanechal, ju fascinovala legenda o krídlach, na ktorých sa vzniesol z kopca Tri koruny, ako metafora túžby po slobode, odpustení, vnútornej premene človeka.
O mníchovi Cyprianovi sa toho veľa nevie, i keď niektoré pramene udávajú, že bol vzdelaný liečiteľ, cestovateľ, botanik a zberateľ a volal sa František Ignác Jaschke (narodil sa v roku 1724 v Sliezsku a zomrel v roku 1775 v Červenom Kláštore). Autorka si však vytvorila svojskú legendu: jej nositeľmi sa stali viaceré postavy a ich príbehy sa prelínajú.
Na rozdiel od filmu (fotografie z neho sú súčasťou publikácie), kde sa minulosť vracia Cypriánovi iba v útržkoch spomienok, v knihe sa rozvíja dej v časovej postupnosti. Prvú časť Bratia zasadzuje autorka do roku 1713, do času popravy Jánošíka, a je to akási prehistória. Predstavuje troch bratov – nevoľníkov Martina, Jaška a Andreja, ktorí sú ako pytliaci považovaní za zločincov, ale stanú sa i prenasledovanými zbojníkmi a vrahmi. A stretávame sa s ich celoživotným nepriateľom Valentom.
Druhá časť Jašek má datovanie 1718. Doráňaného muža pred bránou kláštora sa ujmú kamaldulskí mnísi. Pod vplyvom charizmatického liečiteľa Alberta, prísneho priora Imricha, prekladateľa biblie Hadbávneho, ktorý ho učí čítať a písať i prítulnej siroty Miška sa postupne Jašek uzdravuje na tele i na duši a spoznáva, že má možnosť výberu. Tretia časť Cyprián sa odohráva o dvanásť rokov neskôr. Z Jaška, ktorý zložil sľub mlčanlivosti, sa stal známy liečiteľ - mních Cyprián. Minulosť ho stále doháňa. A je to skúška nielen jeho psychiky, ale aj čitateľa, pretože niektoré scény sú v knihe krutejšie ako tie na filmovom plátne – napríklad stiahnutie kože z chrbta Jaškovho brata Martina, na ktorú neskôr namaľujú ikonu.
Niektoré línie zostávajú skôr načrtnuté. Čitateľ si domýšľa, že sirota Miško, ktorý chce zostrojiť lietajúci stroj podľa náčrtov a myšlienok Leonarda da Vinciho, je pravdepodobne synom Jaškovej dávnej lásky Barbory. Jej otca-krčmára kedysi Jašek zabil a Valent ju sadisticky znásilnil. Barbora nechala dieťa na prahu kláštora a obesila sa. Cyprián si súvislosti uvedomí až po rokoch...
Ak však niečo treba osobitne vyzdvihnúť, tak je to autorkina snaha o isté duchovné posolstvo. Nielen že v čitateľovi rezonuje podtitul „Prešiel svetlom i tmou, aby našiel stratený sen,“ ale i myšlienky o hľadaní pravdy a zmyslu životnej cesty. V doslove literárneho debutu sa vyznáva: „Keď som dokončila nakrúcanie, sadla som si a začala písať. Písala som príbeh o Cypriánovi tak, ako sa v mojej duši naozaj stal, písala som bez kompromisov, cenzúry, dramaturgických korekcií, bez obmedzení peniazmi, časom, miestom, ročnými obdobiami, počasím, náladami členov štábu... Snažila som sa vyrozprávať príbeh o premene človeka, o snahe šíriť svetom dobro, pravdu a krásu...“
Elena Ťapajová
