Akokoľvek sa rozhodneme pristúpiť k tomuto artefaktu, treba hneď na úvod povedať, že ide o zbierku mimoriadne údernú – teda, nechceli by ste, aby vás ňou niekto uderil (ha-ha). Treba určite oceniť autorov nekompromisne protifašistický, protikomunistický a protikonzumistický postoj, myslím si však, že by naliehavosť Pästiarskeho listu viac vynikla v undergroundovej, punkovej podobe – teda keby zbierka mala takých 60 strán prevzdušnených (rozumej preškrtaných) textov.
Takto je príjemca po dočítaní zbierky skôr unavený, ak nie rovno otupený či otrávený. Vskutku je to „nálož“, ako sľubuje záložka, predsa len by som privítal väčšiu kompaktnosť, aby výsledok nepripomínal (i keď zrejme opäť ide o autorskú stratégiu) toho nepríjemného bezdomovca, ktorý na rohu rušnej ulice dennodenne ohlasuje apokalypsu (a kvôli ktorému vždy prejdete na druhú stranu).
Pästiarsky list rozhodne nie je zlá zbierka, len sa akoby v prospech zastrešujúceho konceptu zrieka autonómnej sily jednotlivých textov, ktoré by po vyčistení boli úderné ako... no, ako päsť. V predloženej podobe je to však skôr päsť na oko, perfektné slovné hračky s iskrou geniality – „Hajlsloväci“, „ľudová zlovestnosť“, „feng-shulei“ a ďalšie – sa strácajú v mori tých menej vydarených: „samopalom vyhlasujem prímorie“. Tak či onak má čitateľ pocit, že v zbierke sú použité úplne všetky existujúce angažované slovné hračky.
Veľmi sa mi páči napríklad názov básne Panychída za Maticu (menej už báseň samotná) alebo verš, komentujúci slovenský štát: „naši pripravili koniec našim“; obraz ironizujúci socializmus i konzumný kapitalizmus: „no nepriateľ nespí netrpí voľným víkendom“; prípadne opis súčasnej situácie: „plný hrniec horúcich ovečiek / bez pastierizácie“. V Pästiarskom liste je dostatočné množstvo dobrých pasáží, pochovaných pod nánosmi balastu – azda sa Agda Bavi Pain podujme aj na prípravu prísnejšieho výberu z básní autora Ä, ktovie.
Alebo už môžeme tvorbu Ä nechať tak – tristná realita súčasnej spoločensko-politickej situácie sa hádam ani nedá vyjadriť lepšie, ako týmito veršami: „divoké 50. roky / divoké 60. roky / divoké 70. roky / divoké 80. roky / divoké 90. roky // a v jakej pč sme teraz“.
Matúš Mikšík
