Vyhľadávanie
(Esej)
Slovná hračka v názve knihy Pavla Vilikovského Letmý sneh (Vydavateľstvo Slovart) oznamuje radostnú skutočnosť: Budeme sa hrať. Má to len jeden háčik. Hra predpokladá hráčov, nie jedného, ale aspoň dvoch. Povedzme, že jedným by mohol byť autor, druhým čitateľ. Lenže čo je to za hru, keď autor nielenže rozdáva karty, ale môže si ich mixovať podľa svojich predstáv, môže s nimi podvádzať a kamufl ovať, kým čitateľ bude dýchavične doháňať náskok zdatného rozohrávača, akým Vilikovský nesporne je, a napokon aj tak skončí nanajvýš v role poučeného hlupáka. Takže o takúto hru môže ísť až v druhom rade. V prvom rade môže teda ísť o hru autora so sebou samým. Autora, ktorý už vo svojich predchádzajúcich knihách vyskúšal všetko: ako samého seba zbaviť ilúzie, že literatúra môže byť na niečo dobrá, ako zbaviť človeka komplexu jeho velikášstva, ako sa dostať na druhú stranu bytia a nenájsť tam nič iné, len to, čo je na prvej strane, ako prinútiť jazyk, aby bol aktívnym svedkom pádov človeka i jeho vzopätí k pravde. Keď je už teda život taký beznádejne zaslučkovaný, ostáva ešte smrť. A zdá sa, že práve ona dostáva v autorovej hre rozhodujúcejšiu pozíciu ako v jeho doterajších knižkách. Jej zlovestné kontúry vidieť spoza každého rohu textu, jej neodvratnosť akoby vyprázdňovala životný elán zo všetkého existujúceho. Tým sa to však nekončí. Ba naopak, smrť sa stáva stenou, oporným bodom, od ktorého sa všetko odráža v nových slučkách, aké vie vytvoriť azda len Vilikovský, naspäť k životu. A v tých návratoch sa – paradoxne – objavuje aj nebývalé množstvo čoraz menej ironizovaného citu. A ten cit – na rozdiel od predchádzajúcich kníh – má v sebe dimenziu ľútosti, sebaobviňovania, skutočného smútku, hoci v textoch sa reálne cit vyskytuje naozaj iba „letmo“, a v autorovej hre ho kedykoľvek možno prebiť inou kartou. Lebo aj tento „defi nitívny“ návrat je v zmysle spinozovského determinizmu napokon iba popretím.
Ak má táto prevažne diskurzívna próza príbeh, tak je to príbeh postupného odchádzania duše z tela Magdalény, manželky rozprávača, ktorý sám seba nazýva posmešným menom Čimborazka. Šťavnatý rozprávač Čimborazka chce byť zámerne človekom bez vlastností, človekom bez mena, človekom bez minulosti i bez budúcnosti. Zdá sa mu, že práve menom splýva s ostatnými, čo majú mená, a vďaka tomu sa strácajú v dave, v štatistikách, v omyloch svojho jednoznačne pomenovaného sveta. V prúde rozprávania členeného na segmenty nazvané číslicou a písmenom (číslica vyjadruje tému, písmeno postupnosť) sa však rozprávač „nevlastný sám sebe“ musí konfrontovať nielen so sebou samým a svojím alter egom, „nevlastným dvojčaťom“ Štefanom Kováčom, ktoré postupne dorastá na svojbytnú románovú postavu jazykovedca skúmajúceho bezvýznamné vlastnosti zanikajúceho indiánskeho jazyka, ale najmä s postupujúcou chorobou manželky prejavujúcou sa stratou vedomia o svete. Telo a duša sú akiste najfrekventovanejšími témami diskurzov medzi neformálnym občasným grafológom Čimborazkom a racionálnym vedcom, no práve čoraz hmatateľnejší prízrak manželkinej smrti („telo produkuje dušu, duša produkuje významy“) vracia Čimborazku, muža, ktorý má „viac minulosti ako budúcnosti“ k sprítomňovaniu napohľad bezvýraznej minulosti ich vzťahu, v ktorom sa čoraz zjavnejšie ukazujú rozprávačove zlyhania „nie voči žene, ale voči človeku“. A keďže tieto dodatočné objavy ho vlastne usvedčujú z vyprázdňovania duše vlastnej ženy (aj meno unikajúcej manželky sa v rozprávaní mení podľa toho, čo v nej rozprávač v konkrétnej chvíli vidí: Magdaléna, Lienka, Eugénia, Agrafi a). Prinavracanie minulosti, nech sa rozprávač tvári akokoľvek bezcitne, vecne a objektivisticky a statočne mu čelí ironizovaním či ostrovtipom, sa však nezaobíde bez bolesti a smútku. Dokonca tak, že „mi bolo do plaču“, čo sa Vilikovskému či jeho postavám, ak sa dobre pamätám, dosiaľ asi ešte nestalo. Musí zabŕdnuť do metafyziky, vďaka čomu sa toto naháňanie tela a duše mení na literárnu realitu, na solipsistickú hru spisovateľa i čitateľa, ktorú si bude musieť každý z nich odohrať sám. Lavíny i letmé snehy skutočnosti, pod ktorými sa stratili reálne existujúce bytosti, sú však zaznamenané, a smrť vyzerá menej hrozivo, i keď jej vztýčený prst pripomína človeku – tomuto „domu-bludisku“ – že všetko môže byť oveľa jednoduchšie. A jednoduchšia by mohla byť i táto zjednodušená sémantická schéma, ak pripustíme, že Vilikovského románik je predovšetkým na čítanie a oveľa menej na vykladanie.
Suverénna ľahkosť a humor, ktorými sa Vilikovský dotýka (iba letmo) najbytostnejších a najjemnejších polôh ľudskej i spoločenskej existencie, sú totiž dôkazom Vilikovského umeleckého majstrovstva, ktoré dosiaľ pravdepodobne nemá v slovenskej literatúre rovného.
