Vyhľadávanie
Liekom na smútok je pre mňa už dlho buď spánok, alebo čítanie. Neraz i tzv. ženskej literatúry. Dokáže ma rozptýliť, neirituje ma násilnými scénami, naopak, happyendom vyvolá príjemný pocit, že všetko zlé sa pominie. Druhá vec je, že po niekoľkých hodinách od odloženia knihy netuším, čo som to vlastne čítala. Akosi to mojou hlavou preletí, ani pazúrikom sa nezachytí. Možno je to pre starnúcu pamäť, ale mám silné podozrenie, že ani tie knihy v tom nie sú bez viny, lebo v prípade inej literatúry sa mi to nestáva. Knihu
Liek na smútok som si preto – pre istotu – prečítala radšej hneď dvakrát.
Jej autorka Táňa Keleová-Vasilková je v oblasti súčasnej slovenskej ženskej literatúry priekopníčkou. Bola prvá, ktorej meno sa začalo v tejto súvislosti skloňovať, a dokonca sa na jej značnú neľúbosť o nej písalo ako o slovenskej Steelovej. Dnes, keď knižné pulty ženské romány priam „valcujú“, si udržala svoju pozíciu hviezdnej stálice vydavateľstva Ikar – čitateľsky stále najžiadanejšej a najobľúbenejšej spisovateľky a vari aj najplodnejšej (neraz vyprodukuje za rok dve aj tri knihy). Ak som to dobre počítala, toto je jej dvadsiaty šiesty titul. Podobne ako v ostatných rokoch, podpísala sa i pod fotografiu na obálke.
Hrdinkou rozprávania je lekárka, manželka a matka, gynekologička Marika, ktorú hneď v úvodnej kapitole stretávame v dramatickej situácii pri manželovi Ferkovi, ktorý zomiera na rakovinu. Ešte sa nestihne spamätať z jedného nešťastia, už ju čaká druhé: jediný milovaný syn Jakub sa ocitne v ohrození života a ona je bezmocná. Jej dni sú zrazu iba bolesť, smútok, samota. Nežiada sa jej byť na tomto svete, nenachádza zabudnutie ani v práci. A vtedy za ňou neočakávane prichádza mladučká, nezodpovedná Veronika, o ktorej dovtedy ani netušila, a ktorú by si sotva niekedy vybrala za nevestu, a tvrdí, že čaká Jakubovo dieťa…
Zaujímavý príbeh obsahuje pôsobivé momentky z ordinácie i domáceho prostredia, vzťahy s priateľkami či kolegami, ale najmä psychologické portréty protagonistiek zaskočených životom. Autorka knihu uvádza slovami: „Venujem všetkým, ktorých bolí samota.“ A keďže smútok zo samoty nie je, žiaľ, výnimočným neduhom našej doby a každého z nás sa nejakým spôsobom dotýka, nečudo, že i táto kniha u čitateľov zabodovala. Možno aj preto, že nám pripomenula dávno známu, ale neraz zabúdanú pravdu: liekom proti smútku, ktorý nedostať v žiadnej lekárni, je nádej…
