Vyhľadávanie
Jozef Mihalkovič
Listové tajomstvá
Bratislava, F. R. & G. 2009
V dobe rýchleho mailovania, keď chceme správu dostať hneď, patrí korešpondencia medzi formy, náležiace k pomalosti. V korešpondencii písanej rukou ako „živý text“ je skrytá nielen schopnosť čakať na odpoveď, ale aj zaujatie iným človekom, na ktorom nám záleží ako na bytosti, schopnej duchovného obcovania. Aleš Novák v Ztrátě věci považuje ústup klasickej korešpondencie za druh straty schopnosti jazyka, spätej s postupujúcou stratou schopnosti hovoriť a písať, s ktorými sa vytráca určitý druh vedenia o ľudskej existencii, dokonca o samotnej ľudskosti človeka. Príznačný názov knihy Jozefa Mihalkoviča Listové tajomstvá akoby chcel tento proces zastaviť spomaleným zhmotňovaním básnickej predstavy expressis verbis. Kniha sa nám vnútornou celistvosťou prihovára s príznačnou naliehavosťou ako žena z Vermeerovho obrazu Čítajúca list. Má štyri kapitoly: básne, rozhovory, záznamy snov a iné záznamy a poslednou kapitolou sú eseje o priateľoch, osobnostiach a udalostiach. Vrstvenie knihy mapuje štyri strany sveta vnútornej zemegule každého človeka, kde sú zastúpené záhrady lyrického subjektu, rozprávanie o veciach v nás i okolo nás, vnútorné polohy bytia, premieňajúce sa na text ako aj spomienky na tých, s ktorými sme sa stretli a nechali sa nimi obohatiť v duchu bez ohľadu na to, či boli živí alebo mŕtvi.
Stredom Mihalkovičovho sveta je Modra a v nej imanentne obsiahnutá „staromodranská nápoveď chvíle“. Nápovede sú nápoveďami iba vtedy, keď nás zavedú na terén myslenia. Myšlienky v textoch predstavujú cesty, vedúce k niekomu alebo k niečomu neznámemu, o čom sa chceme dozvedieť preto, aby sme o tom dokázali vypovedať ako o veci, ktorej dávame svoj podiel na bytí ako zálohu, vstupujúcu do cudzích životov mimo nás. Mihalkovičovo úsilie o myšlienkové trasovanie skutočnosti prináša niektoré osobité ponory do seba i sveta. Ak by som mala vybrať z knihy tri základné postuláty, ktoré utvárajú základy Mihalkovičovho myslenia o veci, boli by to tieto myšlienky: 1. Básnik je zodpovedný za to, čo píše, tak ako je prorok zodpovedný za to, čo prorokuje. Na potvrdenie tejto hypotézy používa ako prímer Štúra a ostatných slávnych Slovákov. Vyberá si najmä tých, ktorí ukazujú svet nie taký aký je, ale aký by mal byť. Nie je to nijaké iluzionistické predstavenie. Je v ňom obsiahnutá možnosť budúceho ako predpoklad, hovoriaci skrze premisy o schopnosti svojho naplnenia. Takouto možnosťou bola napríklad vízia vlastnej štátnosti ako historického, kultúrneho a generačného procesu. Mihalkovič vraví: „Pociťujem rešpekt i pokoru pred tým, čo poézia a písané slovo v procese premeny sveta ukázali, akej moci nad ľuďmi sa domohli.“ Práve preto je báseň darom, schopným implantovať sa do nadosobných dejov, a mnohokrát priam nenahraditeľným. 2. Metafora je spôsob nespratnosti, no natoľko významný, že môžeme prezradiť, kto sme, čo chceme, čo tu hľadáme a ako sa treba mať pred nami na pozore. Táto pravda patrí medzi tie, o akých hovoria nielen naše príslovia a porekadlá, ale aj texty básnikov. Aké sú Mihalkovičove metafory? Pamätám si na tie dávne ako: „Je mi na doživotie“ či „Kam sa náhlite?“ Metafory v novej knihe s novými básňami postupujú k tým istým, len o pár rokov dozretejším jadrám. Napríklad takto: „Keď niečo robíte, vždy ako tajnička v krížovke prikmotrí sa myšlienka, ako keby ste stretli nevlastného brata, tento rok prvý raz.“ Alebo inak: „Nebo je odomknuté, láska sa ošíva“. Básnikova metafora je v sebe samej otvorená, nedokončená, je v stave ustavičného bdenia, hľadania a napĺňania ako sa napĺňa studňa, do ktorej stále cícerkom priteká. Možno v tom je tá mihalkovičovská „nespratnosť“ – akoby nebolo koncov, iba začiatkov. Ak sme sami začiatkami, v zmysle navíjania vlastných životov na dedičné krosná predkov, tí, čo preberú po nás štafetu nadviažu na našu niť. 3. Nevedomosť nehreší, len nie je samospasiteľná. Táto myšlienka hovorí o spáse prostredníctvom vedomej lásky a vedomého rozumu. Bez týchto postupov je ľudská existencia len prešľapovaním na mieste. A to je posolstvo textu, ktorý básnik vhadzuje do mora každodennosti, aby sme sa v jeho listových tajomstvách hľadali a našli.
Dana Podracká
