Recenzia
Alena Štrompová
01.02.2019

Listy Emilovi / Na fašírky mi nesiahaj - Milan Lasica - Úsmevné mudrovanie

Úsmevné mudrovanie

Bratislava, Forza Music 2012

Milý Emil. Servus, Emil alebo iba Emil – oslovuje adresáta v  úvode takmer stovky listov osemdesiatročný obyvateľ starobinca, ktorého nástup do hospicu svedčí o spoločenskej povahe: „Baby po mne stále idú. Musím unikať. Pripravujú na mňa nástrahy a  pasce.Listy Emilovi ani zďaleka nie sú zatrpknuté spomienky dôchodcu, i keď kúsok trpkosti na jazyku ostáva. Spolu s úsmevnými príhodami spoza múrov starobinca a  spomínajúc na časy, ktoré v  porovnaní s  dnešnými ponúkajú mnoho irónie, pričom dnešní technokrati zas bizarnosť, vzniká korešpondencia reflektujúca (nielen) Mirove spomienky presahujúce polstoročie. „Keď nemáš čo povedať, nehovor nič,“ zamýšľa sa autor v  jednom z  listov. Milan Lasica, našťastie, má vždy čo povedať, o čom svedčí i  táto zbierka fejtónov (pôvodne vychádzali v  časopise .týždeň). Aktívne starnúci Miro, veď predčasne zostarnúť už i  tak nemôže, s humorom, no stále vkusne, odhaľuje zákulisie staroby, je sympatickým pozorovateľom a  komentátorom postojov spoluobyvateľov, ale ostrí i na súčasné dianie sprostredkúvané sociálnymi sieťami či televíziou. Koniec koncov v paradoxoch doby a režimov nachádza isté paralely: „(…) lenže neskoršie som zistil, na základe životných skúseností, že vždy ochotnejšie poslúchame debilov ako osobnosti, možno aj preto, že sa väčšinou nevieme dohodnúť, kto je tá osobnosť, a keď sa nejaká vynorí, tak si nakoniec všetci myslia, že je to debil, čo sa tvári, že je múdrejší ako ostatní. Korešpondencia sa končí úmrtím adresáta, posledný list je písaný po Emilovej smrti a štylizovaný, ako ináč, v  duchu úsmevného porátania sa priateľov. V typickom lasicovskom humore môže čitateľ pokračovať obrátením knihy. Druhú polovicu publikácie tvoria štyri rozhovory (opäť) starnúcich priateľov pod názvom Na fašírky mi nesiahaj. I keď nie každému vyhovuje prepis divadelnej hry, táto je dynamikou dialógov, obsahom, humorom a  počtom postáv (dvaja) čitateľná a  prináša nečakaný pôžitok. Divadelná hru uvádzanú v  štúdiu L+S  autor venoval pamiatke Júliusa Satinského a Jaroslava Filipa, ktorí sú v textoch sprítomnení – záverečnú pieseň Godot nepríde zhudobnil J. Filip a Telefonický rozhovor je z knihy L+S Nečakanie na Godota. Publikáciu dopĺňajú fotografie z  inscenácie hry v  podaní herca Milana Kňažka a  autora, Milana Lasicu, ktorí na javisku rozohrávajú dialógy istým spôsobom spoločné s Mirovými listami – sú reminiscenciou na mladosť, smiechom nad absurditami života a mudrovaním nad tým, čo sa v každej dobe opakuje.