Vyhľadávanie
Pestvá a voľné cviky
Július Satinský: Listy z Onoho sveta, Bratislava, Ikar 2007
Dostal som ponuku odprevadiť knihu Júliusa Satinského do života. Knihu autora, ktorého pozemská púť sa skončila, uviesť medzi živých. Aký nádherný paradox! Oslovený som bol však ako krstný otec najmä preto, to sa mi priamo povedalo, že vzťah Júliusa Satinského ku kodifikátorom a redaktorom bol tak povediac ambivalentný a teraz by mohlo dôjsť, ak je to len trochu možné, k veľkému zmiereniu. Moderná akademická a univerzitná jazykoveda však nemusí voči Júliusovi Satinskému urobiť nejaké veľké konciliantné kroky. Vo vzťahu k Listom z Onoho sveta je to skôr naopak. Ak sa v nich Július Satinský smeje z pokusov hermeticky uzavrieť prívod cudzích slov do nášho jazyka, ak dobré slovo stratí aj o cudzích jazykoch (s poukazom na to, že naša elita ich neovláda), ak vie využívať farebne a farbisto celé spektrum, ktoré slovenský národný jazyk ponúka všetkým svojim používateľom, ak sa vysmieva frázam, klišéovitému a prázdnemu pátosu, je to aj naša reč v Jazykovednom ústave. Pravdaže, môžem hovoriť len za seba a za „našich“, lebo zástupcovia poloprofesionálnej či neprofesionálnej jazykovedy (lebo je aj taká), či jazykovedy zahľadenej do minulosti (poznáme aj takú), či do seba (ba aj takú), Júliusovi Satinskému asi neodpustia do konca života.
Dôkazom blízkych záujmov medzi Júliusom Satinským a profesionálnou slovenskou jazykovedou je i to, že ho cituje aj najsúčasnejšia lexikografia vo viacerých heslách, no dostalo sa mu zároveň cti, že ho najnovší Slovník súčasného slovenského jazyka označuje za pôvodcu osobitného výrazu – známej čučoriedky vo význame mladé dievča.
Azda by sme mohli Júliusovi Satinskému po prečítaní jeho Listov z Onoho sveta pripísať aj Voltairov výrok „Mojím povolaním je hovoriť, čo si myslím”, pravdaže, aj za cenu, že sa sem-tam možno aj pomýli. Vie sa však nádherne hrať s výrazmi, vie s jazykom stvárať fígle („svätobežníci“), vie mystifikovať až do tej miery, že Listy z Onoho sveta, ktoré sa tvária ako čistý výmysel, sú dnes vlastne skutočné. Upozorňuje medzi iným aj na povestné slovenské driemoty či na to, že slušní nie sú len poslušní, že môžu byť jednoducho iní. Šíril pri tom pohodu, dobrú náladu a smiech, čo je osobitne príhodné, lebo jazyk sám je veľký figliar a výmyselník, ktorý sa lepšie cíti – Július Satinský to dobre vedel – pri pestvách a voľných cvikoch než pri povinnej zostave a kŕčovitej vážnosti. Aj toto všetko sa dá vyčítať priamo či nepriamo z riadkov Júliusa Satinského, aj toto je posolstvo jeho Listov z Onoho sveta.
Slavomír Ondrejovič
